Zopár poznámok k pochodu neonacistov a občianskej protiakcii

V sobotu 16. marca 2013 je naplánovaný každoročný pochod náckov Bratislavou, tentokrát pod názvom Pochod za samostatné Slovensko, ako aj občianska protiakcia Bratislava bez náckov. O “samostatnosti” Slovenska z historického hľadiska ako aj o pozadí a podpore tohto pochodu sme už na našom blogu písali. Chýbal mi však kritickejší pohľad na obe akcie z perspektívy, povedzme, nedogmatického ľavicového hnutia. Pre krátkosť času teda v bodoch zhrniem moje postrehy pre prípadnú diskusiu, ktorá by myslím, nemala chýbať.

1.) Náckovia prinášajú témy, my reagujeme
Takýto prístup musí skončiť. Môže byť charakteristický pre občiansky antifašizmus, nie však pre náš, ak chceme prekročiť tieň antifašizmu ako takého. Fašizmus sa neberie len tak zo vzduchu, ale je dôsledkom sociálnych a ekonomických faktorov. Zničiť hrozbu fašizmu môžeme jedine ak zaútočíme na korene, z ktorých vyrastá – chudobu, nezamestnanosť, sociálne vylúčenie, nacionalizmus a v neposlednom rade čakanie na mesiáša, ktorý nás zbaví tohto utrpenia.

Odpoveďou musia byť naše kampane, naše témy, naša politika, naše štruktúry. Naše sebavedomie. Nie, že tučný Škrabák s partiou rétorov na úrovni Jána Ľuptáka povie “samostatnosť” a my bežíme k internetu a fundovane kontrujeme. Znie to možno divne, no pre porážku fašizmu musíme zabudnúť na fašistov a sústrediť sa na naše každodenné problémy. V práci, alebo pri jej hľadaní, v škole, vo svojom bydlisku.

Ako ste iste postrehli, spomínané sociálne a ekonomické faktory sa nevymedzujú geograficky. Nezamestnanosť, chudoba či rasizmus sa nezastavia pred štátnou hranicou. Nepozerajú na farbu pokožky ani národnosť – človek bez práce sa cíti mizerne a zbytočne v Rimavskej Sobote aj v Aténach a jeho hnev môžu využiť fašisti tu i tam. Preto pre nás “samostatnosť” Slovenska a variácie na ňu (zlý, zlý Brusel!), nemôžu byť témou. Náš boj, nech to znie akokoľvek pateticky, nepozná hranice.

2.) Občiansky antifašizmus alebo Monika daj labku
Odpoveďou na akciu Tisovych uctievačov je kampaň Bratislava bez náckov, ktorá má ambíciu skončiť úspešnou blokádou pochodu fašistov. Nezavrhujem úplne formu občianskeho protestu á la Drážďany, no povedzme si otvorene – neviem si dosť dobre predstaviť ako stojím s kvetom v ruke po boku Moniky Beňovej a Fedora Flašíka. Čo mám s nimi spoločné? Nič.

Občiansky prístup je to totiž najlepšia cesta ako spojiť prvky, ktoré sú inak v úplnom rozpore: konzervatívci, liberáli, stalinisti, anarchisti, miestni poslanci a občianski aktivisti milujúci kameru. Takýto antifašizmus je len zhrnutie masy ľudí na hromadu proti jednému nepriateľovi. Ak však vychádzame z tézy, že fašismus vzniká kvôli vyššie spomenutým faktorom, už nájdeme zhodu ťažko: nezamestnanosť súvisí s neoliberálnou politikou, rasizmus šíri u nás parlamentná ľavica aj pravica, sexistické stereotypy zase konzervatívci a tak ďalej. Všetky tieto skupiny sa však označujú za “antifašistické”.

V poriadku. Môžeme zaťať zuby a pokúsiť sa náckov zastaviť aj po ich boku, najlepšie s nejakou paralelnou stratégiou. No aspoň je dobré si uvedomovať tieto limity a postoje, rozmýšľať, čo ďalej.

3.) Blokovanie mŕtvoly
Na zamyslenie je aj fakt, prečo po všetkých tých rokoch väčšej či menšej ignorácie je dnes potrebné organizovať blokádu. Úprimne, v časoch keď počty náckov na pochode každoročne klesajú a na ich Cirkus Nacionál nie je nikto príliš zvedavý, stáva sa pre nich blokáda len vítaným mobilizačným prvkom. Zadarmo a od antifašistov. Čo myslíte: príde ich z vidieka viac, alebo menej, keď majú pred očami vidinu nejakej akcie alebo konfliktu?

Netvrdím, že verejné protiakcie sú vždy zbytočné. No verejná ignorácia v spojení s osobným záujmom dokážu niekedy viac.

4.) Kvety, nenásilie, AFA
S čím sa absolútne nedokážem stotožniť pri akcii Bratislava bez náckov je jej schizofrenická forma prezentácie. Heslo “No pasarán!” – odhodlané “Neprejdú!” spopularizované protifrancovskou propagandou počas španielskej občianskej vojny, má len pramálo spoločné s videami, kde dievča zastavuje kvetom akožefašistu v bombere. “No pasarán!” znamenalo a znamená násilie, zbrane a krv. Organizátori s ním nemusia súhlasiť, no dať k nemu podtitul “Nenásilná blokáda” je totálne mimo misu.

Niečim podobným je aj použitie loga Antifašistickej akcie na pozvánke k sprievodnej akcii do Subclubu. Logo, ktorého pôvod sa nachádza v Nemecku, v období pred 2. svetovou vojnou, kedy komunisti tĺkli členov NSDAP a SA zaberajúcich ulice, nemá s nenásilím nič spoločného. Dve vlajúce vlajky v kruhu sú spojené s militantným odporom proti fašistom v minulosti a naštastie aj dnes.

Burcujúca pieseň “Antifa znamená útočit” od českej anarchistickej skupiny Edelweiss Piraten, nazvanej mimochodom po skupine mládeže, ktorá rozbíjala Hitlerjugend v nemeckých uliciach 30-tych rokov, použitá tiež v jednom hippie-promovideu nezapadá rovnako do nenásilnej propagácie blokády.

Že pacifisti končia prví v koncentračných táboroch, asi nemusím pripomínať. Organizátori by sa mali nabudúce rozhodnúť, čo vlastne chcú a nie robiť mix rôznych konceptov akcie, resp. jej propagácie.

5.) Hlupák v bombere
Problém mám aj so stereotypom nazi-skinheada z propagačných videí Bratislava bez náckov. Zamračený buran v bombere až na výnimky nie je práve obrazom súčasného neonacistu. Ničomu takéto zosmiešňovanie nepomáha – fašizmus môže byť aj dnes skutočnou hrozbou, či už vo forme politickej, alebo fyzickej, priamo na ulici. Vysmievať sa a podceňovať je síce pohodlné, ale hlúpe.

Záverom
Keď už blokáda bude, chodťe tam. Najlepšie s priateľmi, ktorých poznáte a môžete im veriť. Rozprávajte sa s nimi, možno aj o tomto článku, povedzte o svojich výhradách organizátorom. Premýšľajte, blokujte, konfrontujte navzájom svoje postoje a pokúste sa využiť akciu pre svoje vlastné stratégie.


poli na vybrali.sme.sk