Začať od seba!?

V ľavicových skupinách, hausprojektoch a medzi aktivistami sa vedú nekonečné debaty o tom, do akej miery môže naše individuálne správanie zmeniť spoločenské vzťahy. Mal pravdu Michael Jackson, keď spieval: „Začínam od toho muža v zrkadle“? Zdá sa, že diskutujúci na oboch stranách majú kus pravdy. Mnohí, ktorí sa nejakým spôsobom dostali k ľavicovej politike prišli k politickému povedomiu práve reflexiou vlastného správania a hlavne správania v role konzumenta. Či už ide o bojkotovanie McDonaldov, oblečenia od H&M alebo CocaColy, odmietanie živočíšnych produktov, vyhýbanie sa niektorým turistickým destináciám a istým druhom dopravy či kupovanie Fair Trade výrobkov, všetky tieto snahy majú jedno spoločné: Chcú zmeniť zlé podmienky prostredníctvom osobného správania jednotlivca.

Proti tomu stojí kritický pohľad, ktorý sa dá parafrázovať ako: „Je to v systéme, ty hlupák!“ Každý, kto chce individuálne zmeniť svoje správanie, podlieha ilúzii, pretože v skutočnosti predstavuje iba kvapku v mori a tak to nemá zmysel. Nakoniec je tu ešte výrok (ktorý ale komunistický intelektuál Theodor W. Adorno myslel trochu inak): „Neexistuje správny život v nesprávnom živote“. Na pokusy o zmiernenie utrpenia tu a teraz sa pozerá cez prsty ako na obyčajnú charitu. Lenže tak ako sa stotožňujeme s názorom, že utrpenie je najčastejšie spôsobené sociálnymi vzťahmi a teda môže byť odstránené iba radikálnym programom ich prekonania, tak si aj uvedomujeme, že takáto kritika je často príliš zjednodušená.

Meniť, čo sa dá a kde sa dá
Oblasť, v ktorej môže sebareflexia a prípadná zmena vlastného správania znížiť utrpenie, zaberá v našich životoch obrovské miesto. Hovoríme o genderových vzťahoch. Na jednej strane je vidieť, že niektoré zmeny v rodových vzťahoch medzi pohlaviami sa perfektne prispôsobujú aktuálnym požiadavkám kapitálu a štátu. Napríklad súčasný ideál v západných krajinách, keď sa od ženy očakáva schopnosť skĺbiť starostlivosť o dieťa s prácou, je založený na skutočnosti, že moderné štáty si nemôžu dovoliť vylúčiť polovicu svojich občanov z využívania kapitálom. Na druhej strane neexistujú objektívne prekážky, ktoré by hocikomu bránili v porušení hlúpych predstáv o tom, ako má žiť a prezentovať sa. Inými slovami, ak veľa ľudí odmietne názor, že dievčatá a ženy sú „tááák“ sladučké a potrebujú ochranu alebo radu od vyspelých mužov a títo chlapci a muži sú „tááák“ silní a dôvtipní, že sa im horko-ťažko vyrovnajú iba emancipované ženy, dôjde nakoniec vo vašom kruhu priateľov alebo vo vašej politickej skupine k zmene. Táto dynamika je dosť podobná rasistickým stereotypom. Okrem kritiky obsahu týchto stereotypných predstáv, ktoré bránia každému druhu ľudskej emancipácie, je potrebná aj reflexia v hlave každého jednotlivca, ako aj zmena osobného myslenia, cítenia a konania. Vzhľadom na to, že individuálne konanie je často späté s určitou formou abstinencie, v tomto prípade je to inak. Oslobodenie sa od tohto druhu predstáv znamená pre každého osobnú výhru.

Ďalšou oblasťou, kde môžu ľudia začať od seba, je komunikácia. Dokonca aj v ľavicových kruhoch je komunikácia často udusená autoritou. Výsledkom je okrem priameho poškodenia komunikujúceho aj nebezpečie vzniku hierarchie. Ak však má byť ďalšia revolúcia naozaj o oslobodení, tak potrebuje ľudí, ktorí už nechcú nikoho nasledovať a ktorí veria, že každý z nás má čo povedať. Je potrebná analýza a zmena vlastnej komunikácie, aby neprichádzalo k osobným konfliktom medzi ľuďmi, ktorí majú pocit, že sú dôležitejší než ostatní.


Privilégium chudobných v bohatých krajinách
Tak ako vyššie spomenuté príklady zdôrazňovali dôležitosť konania jednotlivca pri snahe o zmenu, nasledujúce majú naopak ukázať jeho limity. Najzreteľnejší z týchto príkladov – výzva k odlišnému správaniu – je vlastne dôkazom zavádzajúcej kritiky kapitalistickej výroby. Keď raz chcel jeden z našich redaktorov utiecť pred chladnou zimou do Maroka, snažil sa presvedčiť na tento výlet aj svojho priateľa, ktorý však nemal peniaze nazvyš. „Bungalovy tam stoja iba dve eurá na noc“. Jeho priateľom to každopádne pohlo. Začal však namietať, že také nízke ceny sú dôsledkom tamojšej chudoby. Ale pozor! Ak si nemôžeme dovoliť drahý výlet, je riešením to, že ostaneme doma?

Vo všeobecnosti je zmena osobného správania veľmi limitovaná práve ekonomickými faktormi. Je to kvôli spôsobu, akým sa veci vyrábajú a prečo. Ten totiž nie je založený na ľudských potrebách a ich napĺňaní. Naopak, firmy sa snažia o to, aby ich výrobok zvyšoval dopyt spotrebiteľov a tak si kupujú prácu ľudí, ktorí si potrebujú zarábať na živobytie. Tento vzťah je teda založený na vykorisťovaní chudobných ľudí, ktorí nemajú čo ponúknuť okrem schopnosti pracovať. Títo ľudia (viac-menej my všetci) sú konfrontovaní s „neviditeľným nátlakom“. Pracovať nie je povinné, ale ak nepracuješ, tak skôr či neskôr nebudeš mať z čoho zaplatiť nájom. Bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder povedal, že lenivosť je v poriadku, pokiaľ lenivci nežiadajú štátne dávky. Naozaj vtipné. To má znamenať, že byť chudobný je vaša vlastná chyba. Je to však presne naopak! Ak podniky predpokladajú, že môžu ten-ktorý produkt speňažiť, dovolia vám ho pre nich vyrábať. Výška vášho zárobku záleží hlavne na jednej veci – aká veľká je konkurencia. Ak je k dispozícii veľa ľudí, ktorí môžu robiť to, čo vy, budete musieť makať za nižšie peniaze. Ľudia musia väčšinou obracať každý cent, pretože je pre nich ťažké kúpiť si aspoň najpotrebnejšie veci a splniť niektoré malé sny, o ktoré ešte neprišli.

Keď sa už zima stane neznesiteľnou, väčšina ľudí si nemôže dovoliť drahú dovolenku. Okrem toho luxusné hotely nie sú také drahé preto, že by v tom regióne boli vyššie mzdy. Čo však z toho, že nepôjdeme na dovolenku vôbec? Mnohí Maročania z turizmu žijú. To neznamená, že vidíme v turizme iba podporu miestnych, ale ak namiesto toho strávite svoju dovolenku na Slovensku, nepomôže im to vôbec nijako. Na tomto príklade vidíme, ako je správanie jednotlivca zapletené do kapitalistickej ekonomiky a jej implicitných zákonov. Rovnako by nikto nenazýval emancipáciou, keby ste po prijímacom pohovore vedome prenechali svoj džob inému uchádzačovi. Bol by to istý druh dobročinnosti, ktorý si nemôže dovoliť každý a tým pádom je to typ správania, ktoré nie je možné zovšeobecňovať. Budeme teda požadovať od bohatých, aby aspoň kupovali organické a Fair Trade produkty? Nie. Radšej by si mali brať príklad z kapitalistu menom Friedrich Engels, ktorý financoval štúdie svojho priateľa Karla Marxa. To by pomohlo nájsť riešenie, z ktorého by mal prospech každý.


Zmeniť jedálniček a handry?
Nikto nemôže tvrdiť, že povinnosťou každého je nenakupovať v H&M a nenavštevovať Burger King či McDonald’s. Nie každý si to môže dovoliť. Proti všetkým týmto produktom sa organizovali rôzne formy bojkotu. Zameriavali sa na kolektívne akcie, ktoré mali prinútiť výrobcov k zmene správania. Pri niektorých iniciatívach bojkoty skutočne uspeli. Snaha o udržanie si dobrého mena viedla niektoré spoločnosti k zmenám v spôsoboch výroby. Navyše sa zvýšilo aj všeobecné povedomie o dôležitých témach, akými sú práva pracujúcich, životné prostredie či represívne režimy. Lenže viac sa samotným bojkotovaním dosiahnuť nedá. Zostáva v symbolickej rovine a dotýka sa len malej skupiny firiem a výrobkov. Bojkotujúci ignorujú fakt, že veľmi podobne často postupujú konkurenti firmy, ktorá je terčom kampane. Úspech bojkotu nejakej spoločnosti tiež obvykle posilňuje predstavu, že za hrozivé dopady trhu sú zodpovedné jednotlivé spoločnosti. Naznačuje sa tu možnosť, že by všetka bieda zmizla, ak by sa zlé zámery jednoducho nahradili dobrými. To vysvetľuje popularitu tohto typu kritiky: označenie jednotlivých jasných vinníkov sa stretáva s pozitívnejšou odozvou, než spochybňovanie trhov a štátov, o ktorých sa predpokladá, že sú prospešné. Má sa však preto človek vzdať bojkotu?

V alternatívnej berlínskej štvrti Kreuzberg bol pár rokov McDonald’s, ktorý noc čo noc strážili policajti. Samozrejme, že sa názory na tento reťazec v rámci ľavicových kruhov líšia. Miestne kampane kritizovali podmienky pracujúcich v tejto firme. Na prvý pohľad vyzerajú podmienky v tradičných snack-baroch prijateľnejšie, no väčšinou musia pracovníci v týchto malých podnikoch pracovať sedem dní v týždni. Ostáva teda otázka, či by pre nich nakoniec nebolo lepšie zamestnať sa v McDonald’s, kde sú chránení sociálnym zabezpečením. Navyše sú vo veľkých spoločnostiach jasné pravidlá kariérneho postupu, zatiaľ čo malým podnikom často dominujú rodinné väzby. Máte to chápať ako odporúčanie – čo jesť? Nie. McDonald’s je jednoducho príliš drahý, hranolky sú nemastné-neslané a McChicken je príliš malý. Avšak kritika veľkých reťazcov často prehliada rovnaké podmienky a problémy v malých firmách alebo si ich idealizuje. Často sa ignoruje, prečo sú mzdy udržiavané tak nízko. H&M a iné odevné spoločnosti sú terčom kritiky pre detskú prácu. Ani tí, čo poukazujú na celkové podmienky pracujúcich v krajinách s lacnou pracovnou silou, nemôžu poprieť, že detská práca je niečo mimoriadne odsúdeniahodné. Bojkotom a verejnými kampaňami je možné dosiahnuť niektoré zmeny na lokálnej úrovni, avšak postaviť detskú prácu mimo zákon im mnohokrát vôbec nepomôže. Z rôznych dôvodov sú deti lacnými robotníkmi a musia prispievať do rodinného príjmu. Napriek tomu, že medzinárodné spoločnosti ostrakizujú detskú prácu, títo malí výrobcovia sú súčasťou kapitalizmu. Navyše sa mnohé z nich organizujú za posilnenie svojich práv. Poznáme prípady protestov pracujúcich detí proti zrušeniu detskej práce. V tomto prípade by zákaz detskej práce postavil ich živobytie mimo zákon. Trpeli by ešte viac v dôsledku závislosti od svojich šéfov a v stálom strachu z policajtov. V niektorých prípadoch boli tieto detské protesty (a protesty ich vykorisťovateľov) úspešné a dosiahli zmeny v zákonoch a ústavách. Detská práca je smutný príklad toho, ako môže dobrý úmysel priniesť viac škody ako úžitku.


Čo nám teda zostáva?
V čom je teda rozdiel oproti vyššie kritizovanému názoru, že neexistuje možnosť niečo zmeniť? V tom, že my sa zaujímame o snahu ľudí, ktorí chcú niečo zmeniť istým typom správania. Nechceme to nejakým abstraktným spôsobom znevažovať a už vôbec nie sa tomu vysmievať alebo sa na ich akcie, ako sú napríklad protesty proti deportáciám utečencov, pozerať zvrchu, aj keď sú iba kvapkou v mori. Takéto aktivity sú zúfalými pokusmi obmedziť biedu a zachovať si ľudskosť aj v dnešných podmienkach.

Preto je pochopiteľné, že keď už človek nemôže ďalej znášať celú tú hrôzu, musí okamžite prísť aspoň nejaká zmena. Z toho dôvodu by sme sa mali vyhnúť vynášaniu rozsudkov bez toho, aby sme vzali do úvahy systémove podmienky. Pomenovanie a objasňovanie týchto podmienok ostatným ľudom môže byť dôležitým prvkom osobného správania. Podobne musia byť organizované aj povstania v budúcnosti. Tí, ktorí tvrdia, že to všetko podvedome síce chápu, ale vidia potrebu veľmi konkrétnych akcií, nezdieľajú našu kritiku. Popierajú skutočnosť, že princípy vlády tohto ekonomického systému sú zodpovedné za situácie, keď človek cíti potrebu bojovať proti utrpeniu zmenou svojho správania. Môžete ísť do kina alebo namiesto toho dať tie peniaze žobrákovi na stanici. Môžete ísť na dovolenku alebo podporiť projekt, akým je tento časopis. Kapitalistická ekonomika je nekonečným zdrojom takýchto situácií. A preto neexistuje uspokojivá odpoveď na otázku, či máte zmeniť svoje konzumné návyky alebo nie. Každý sa musí rozhodnúť za seba. Bifľovanie sa názvov „nekorektných firiem“ namiesto využitia tej istej energie na reflektovanie rasistického či sexistického správania u konkrétnych osôb sa zrejme zakladá na nepochopení celej problematiky. Tí, ktorí veria, že zmeny v konzumnom správaní majú zmysel iba vtedy, ak prebehnú u veľkého počtu ľudí, sú práve tí, ktorí nakoniec stoja v ceste reálnej zmene.

pozri aj:
iOtroci Foxconnu: 10 bodov proti jednému hnilému jablku 2

Slavoj Žižek o spotrebe, etike a charite: RSA Animate – First as Tragedy, Then as Farce

Preložené z anglického originálu “Start with yourself?!” z antinárodného magazínu Routes Sucrées. Preklad vyšiel v Blackliste č.1/2013, jeho autorom je Billy Bragg.


poli na vybrali.sme.sk