Stuart Christie – muž, ktorý sa pokúsil zabiť generála Franca

Tentokrát prinášame preklad rozhovoru so Stuartom Christiem – anarchistickým spisovateľom a vydavateľom zo Škótska. Známym sa stal už vo svojich osemnástich rokoch, keď bol zadržaný v Španielsku s výbušninami, kde mal v úmysle zabiť generála Franca. Vyhol sa však poprave a vďaka medzinárodnému tlaku si odpykal len tri roky zo svojho dvadsaťročného trestu v nechvalne známej väznici Carabanchel.

O pár rokov neskôr stál Christie opäť pred súdom – tentokrát v súvislosti s anarchistickou mestskou guerillou operujúcou vo Veľkej Británii – Angry Brigade. Počiatkom sedemdesiatych rokov sa skupina stala známou vďaka sérii symbolických útokov voči majetku za použitia zbraní a výbušnín. Z tohto procesu sa mu však podarilo vyviaznuť bez ujmy. Ďalej už Andrew Stevens z 3AM Magazine spovedá, nielen na túto tému, Stuarta Christieho.

Od začiatku 70. rokov som vydával pod vlastnými značkami ako Simian či Cienfuegos Press, cez Refract Publications v rokoch 80-tych a Meltzer Press v 90-tych až po dnešnú ChristieBooks. Kate Sharpley Library práve vydali komentovanú bibliografiu našich prác v rokoch 1967-1987 od Johna Pattena s názvom Islands of Anarchy. Ja som sa na to pozeral vždy tak, že ak chceš niečo vydať, a to sa týka hlavne anarchistickej či libertínskej histórie, komentárov, biografie a podobne, vydaj si to sám. Iba veľmi málo vydavateľov (ak vôbec nejaký) má o také niečo záujem a pravdupovediac ani nemám chuť ich presviedčať a hádať sa s nimi o obsahu, počte strán, dĺžke kapitol a o tom, čo tam môže byť a čo nie. Anarchizmus nie je komerčne zaujímavý. V rámci ChristieBooks robím malé vydania (maximálne do 200 kusov) kníh, o ktorých si myslím, že by mala verejnosť vedieť a ak si to môžem dovoliť. Ich maloobchodná cena je okolo 30 libier, ale samotná tlač a vydanie vychádza asi na 10 libier, ak samozrejme nepočítame náklady na jej vznik pred vydaním.

Myslíte si teda, že tu nie je väčší trh pre knihu Gordona Carra ani po 30 rokoch záujmu o Angry Brigade, či kvôli dnešnému romantickému vnímaniu “Prada Meinhof”(1)?

Možno by dnes bol väčší dopyt po jeho knihe, avšak ja nemám dostatok peňazí, zdrojov a asi ani záujem publikovať masovo. Ak má niekto záujem financovať paperbackovú brožúru, rád to s ním preberiem. Inak práve píšem jednodielnu verziu mojich „pamätí“ (My Granny Made Me An Anarchist), ktoré by mali vyjsť cez vydavateľstvo Simon and Schuster (vyšla v roku 2002 – pozn. BlackBlog). Venujem sa v nich aj obdobiu medzi rokmi 1967 až 1975, čo mimo iné zahŕňa aj Angry Brigade. Jednoznačne tu Angry Brigade neromantizujem, ale snažím sa to ukázať v politickej perspektíve.

Zároveň pracujem aj na dokumentárnom filme o pozadí španielskej občianskej vojny a revolúcie. Má názov Red Years, Black Years (Červené roky, Čierne roky) a pokrýva históriu Druhej republiky (1931-1936); históriu španielskeho anarchistického a robotníckeho hnutia; proti-odborárske úderky v 20-tych rokoch; ozbrojené povstanie v júli 1936; rolu CNT v tomto povstaní v Katalánsku, Aragónsku, Levante a Kastílii a ďalšie sociálne revolúcie v rokoch 1936 a 1937; stalinistické represie a pád Republiky; rolu španielskych anarchistov v sieti spojeneckých utečencov z nacistami okupovaného Francúzska, ich rolu v oslobodení Francúzska; povojnové frankistické represie a masové vraždy v rokoch 1939 a 1940, o ktorých sa začalo otvorene hovoriť konečne až pred dvoma rokmi. Je to ešte iba v začiatkoch, no budeme schopní ho dokončiť iba ak dostaneme províziu od televízie alebo nejaký grant.

Vo všetkých vašich knihách používate obrázky v rámci textu.

Robím to preto, aby som tým knihám dodal dokumentárny nádych. Pomáha to viac priblížiť čitateľovi postavy a situácie, o ktorých píšem.

Obdobie svojho narodenia popisujete ako dobu populačnej explózie v ére keynesiánskeho konsenzu. Aký vplyv to malo na váš neskorší život a presvedčenie?

Keď som už bol dosť starý na to, aby som začal aspoň trochu chápať čo sa deje vo svete – čo je tak v 15 až 17 rokoch, vstúpil som k Mladým socialistom Labouristickej strany. Znechutili ma zákulisné ťahy a machinácie vnútri Glasgowskej Labouristickej strany, takže sa posilnilo moje libertínske cítenie a obrátil som sa proti strane. Čoskoro som totiž zistil, že ten silný idealizmus a zmysel pre spravodlivosť a férovosť, ktoré ma viedli k socializmu a ktoré som stotožňoval s Labouristickou stranou, ako to bolo v článku 4) ústavy, boli zneužívané pre špinavé lokálne politicko-mocenské hry – získavanie hlasov vo voľbách, budovanie strany, získavanie úradov a utvrdzovanie sektárskej agendy. V konečnom dôsledku neexistoval žiadny rozdiel medzi stranami. Parlamentná politika bola celá iba o získavaní či udržiavaní si moci vládnucou elitou. Takže vidíte, že Labouristická strana nebola nič pre takých, ako som ja. Začal som sa teda viac angažovať v libertínskej socialistickej skupine Solidarity a škótskom Výbore 100, ktorý sa orientoval na priame akcie a postupne som prešiel k môjmu prirodzenému politickému prostrediu – k anarchizmu.

Môžete nám pár slovami priblížiť vaše pôsobenie v škótskom Výbore 100?

Začal som sa angažovať v kampani proti umiestneniu amerických rakiet Polaris v jazere Holy Loch. Mať tam umiestnenú americkú ponorkovú flotilu s týmito raketami bola veľmi vážna vec. Z Glasgowu to nepochybne urobilo dôležitý cieľ pre akýkoľvek útok sovietskych jadrových hlavíc. V tom čase bol v spoločnosti aj silný antiamerikanizmus, predovšetkým kvôli agresívnej politike Kennedyho vlády. Myslím, že išlo hlavne o inváziu v Zátoke svíň v apríli 1961, v čom mala prsty CIA. Aj napriek Castrovmu autoritárskemu marxistickému systému bola Kuba v tom čase akýsi revolučný maják a jediná krajina, ktorá mala gule postaviť sa Amerike.

Každopádne, moje libertariánske cítenie sa začalo prejavovať práve v tomto období a prišlo rýchle rozčarovanie z pasívneho prístupu celebrít a politikov, ktorí dominovali CND a hlavne z ich posadnutosťou ovplyvňovať Labouristickú stranu. Z tohto dôvodu som sa začal viac orientovať na libertínskejší a akčnejší škótsky Výbor 100, ktorý práve vznikol v Glasgowe a tak som sa angažoval vo väčšine demonštrácií od príchodu amerických ponoriek.

Nikdy ma moc nebrala občianska neposlušnosť a pokojné protesty. Táto tvár Výboru 100 sa v Glasgowe nikdy výraznejšie neuchytila, aspoň čo sa týka mojej generácie, aj keď tu existovalo mnoho skvelých a odvážnych ľudí, ktorí sa zúčastňovali pokojných blokád, bývali uväznení a dostávali pokuty. My sme sa skôr zaoberali zbieraním informácií a priamymi akciami ako vyhľadávanie, lokalizovanie a následné zverejňovanie tajných vládnych a vojenských základní a objektov v strednom Škótsku a podobne.

A s tým súvisí ďalšia vec. Po kubánskej kríze v októbri 1962, ktorá vážne zasiahla moju generáciu, som začal viac chápať, že hlavný problém neboli tie samotné zbrane ale štáty, ktoré ich využívali pri predbiehaní sa na medzinárodnom poli, bez ohľadu na následky. Po kubánskej kríze som začal vnímať tieto problémy viac z anarchistickej perspektívy.

Ako to zapadalo do kultúrneho diania vtedajšej doby?

Som si istý, že náš prístup k politike, spoločnosti a spravodlivosti bol neoddeliteľnou súčasťou všetkého, čo sa v tom čase dialo. Hovorím tu o 50. a ranných 60. rokoch. Bol to apokalyptický svet riadený skostnatenými a klamárskymi politikmi pre ich vlastný úžitok. Vo vzduchu bola cítiť energia a chuť na zmenu. Prerábali sme spoločnosť odmietaním. Budúcnosť sme mali v rukách. Museli sme fungovať bez podnecovania a kontroly politických strán, vrátane Komunistickej strany. Kultúrne to bolo vidno na našom oblečení a účesoch, hudbe – skiffle, folk a rock’n’roll, ako aj na televízii, kine a satire. Už sme neboli nechaní napospas autoritám, ktoré prinášali televízne programy. Myslím, že televízia na tom mala dosť veľký podiel. To bol v mojom prípade najdôležitejší prvok, keďže ma to približovalo k k tomu ako funguje svet – Zorro, The Lone Ranger a v neposlednom rade aj podvraťák Seržant Bilko.

V telke sme takisto videli naozaj mnoho vynikajúcich filmov, ktoré by sme v kine nikdy nemali možnosť vidieť. Niektoré obsahovali skutočne transcendentálne scény, ktoré ukazovali ako by sa ľudia mali a mohli správať. Týchto ľudí viedla vášeň a myšlienky cti a spravodlivosti. Pamätám si na mnohé, no spomeniem predovšetkým Jimmyho Stewarta v Caprovom filme It’s a Wonderful Life a Leslieho Howarda vo filme Pimpernel Smith , kde hrá skromného profesora Horatia Smitha ktorý je v skutočnosti totálny anti-nacista (akým bol aj vo svojom reálnom živote). Z Howardovho monológu v záverečnej scéne, kde na železničnom peróne konfrontuje šéfa Gestapa v predvečer nemeckej invázie do Poľska v septembri 1939, som mal doslova husiu kožu. Čo sa týka kino-filmov, ktoré vypovedajú o svojej dobe spomeniem: High Noon, The Night of the Hunter, The Bridge on the River Kwai, The Wild One, The Blackboard Jungle, ktorý predstavil Billa Haleyho a rock’n’roll, Paths of Glory, Twelve Angry Men, The Manchurian Candidate, Dr Strangelove, Seven Days in May a samozrejme nesmiem zabudnúť na Spartacusa. V mnohých ohľadoch mal značný vplyv aj Mad Magazine a to hlavne preto, že pomáhal glasgowskej mládeži spoznať bližšie americkú kultúru a ukázať, že okrem amerického sedláctva, megalomanstva, pravičiarstva a imperializmu, vedia byť Američania aj sofistikovaní a sebakritickí. Proces ohľadom knihy The Lady Chatterley Lover bol tiež jedným zo zásadných prvkov oslabenia kontroly nad tým, čo smieme a čo nesmieme čítať. Myslím, že aj zavedenie farebnej prílohy v Sunday Times na začiatku 60. rokov malo progresívny dopad. Započalo to novú éru dramatického medzinárodného fotožurnalizmu, ktorý prispieval k nášmu politickému povedomiu.

Čo bol impulz k vášmu odchodu do Španielska a účasti na pokuse o zabitie generála Franca?

Dôvod, prečo som v roku 1964 odišiel do Španielska bola priama reakcia na justičnú vraždu dvoch mladých anarchistov – Joaquina Delgada a Francisca Granada z uplynulého augusta toho roku. Boli obvinení z akcií, ktorých sa nezúčastnili a pri ktorých aj tak nikto nezomrel – bombových útokov na veliteľstvo Francovej tajnej polície a na riaditeľstvo fašistických odborov. Okrem toho, Španielska občianska vojna a revolúcia hrali tiež významnú rolu v politickej kultúre a histórii západného Škótska. Veľa ľudí z tohto regiónu a vôbec z celého Škótska išlo bojovať proti fašizmu v medzinárodných brigádach a milíciách. V prostredí škótskej priemyselnej oblasti bola prítomná aj silná tradícia anarchistickej robotníckej triedy a tak tu z obetí a úspechov sociálnej revolúcie a jej revolucionárov v Španielsku medzi rokmi 1936 a 1939 vznikali legendy práve v dobe formovania mojich názorov. V rokoch 1963 a 1964 bol Franco opäť na scéne. Represie sa zostrovali, odborárov zatýkali, mučili, väznili a v niektorých prípadoch zastrelili. Žiadna z európskych demokracií nijak nezasiahla a vtedy neexistoval bushovsko-blairovský plán preventívneho zásahu… Takže mi to v tom čase a vtedajšej atmosfére, tak ako Georgeovi Orwellovi v ’36-tom, prišlo ako jediné správne, čo som mohol urobiť.

Prečo si myslíte, že sa ľudia ako Bertrand Russell zasadzovali o vaše prepustenie?

Francov režim totiž nenávidelo celé politické spektrum, samozrejme okrem americkej vlády, krajnej pravice a tradičných fundamentalistických skupín v rámci katolíckej cirkvi. Mnohí videli v prípade môjho zadržania a rozsudku vynesenom frankistickým vojenským súdom poslednú ozvenu Španielskej občianskej vojny alebo pripomienku, že jeden z posledných diktátorov Osi je stále medzi nami. Bola to nedokončená záležitosť. Podporovali ma všemožní ľudia, hlavne teda bežní občania, ktorí videli, čo všetko som urobil v boji proti fašizmu a nespravodlivosti. Avšak podporu som mal aj od európskych intelektuálov ako Jean-Paul Sartre a ako vravíte, Bertrand Russell, aj napriek tomu, že bol z duše pacifista. Russell sa počas svojho života zapájal do rôznych medzinárodných anarchistických hnutí a mnohí z jeho najlepších priateľov boli anarchisti, aj keď si nie som istý, či by sa on sám tak označil. Pritom jeho práce, ako sa vraví, majú tú tendenciu. Takisto bol Russell vo veľkej miere zainteresovaný práve do obyčajných prípadov, takže nešlo z jeho strany o niečo výnimočné, keď prišlo na ľudí ako som bol ja – zadržaný s výbušninami. Nezabudnite, že podporoval väznených anarchistov už od čias boľševických represií v Rusku, cez Sacca a Vanzettiho, a zasadil sa aj o britské víza pre Emmu Goldmanovú. Nikto z týchto ľudí nebol pacifista.

V neposlednej rade si myslím, že dosť pomohla aj moja angažovanosť vo Výbore 100 a aj to, že antifrankizmus bol v tej dobe vnímaný ako najzásadnejší boj.

Relatívne krátko po vašom uväznení v Španielsku vás znova obvinili z teroristických aktivít. Uvedomovali ste si, že váš predchádzajúci rozsudok ovplyvní prípad s Angry Brigade?

Medzi prepustením z frankistického väzenia a mojím zatknutím počas pravicovej vlády konzervatívcov Edwarda Heatha ubehli tri roky. Dôvod môjho zatknutia bol ten, že špeciálne oddelenie – britská politická polícia, ma považovala za “potenciálneho kandidáta” vo vyšetrovaní Angry Brigade. Mal som informácie, skúsenosti a kontakty, takže som pre nich bol zaujímavý. Pomohlo tomu aj to, že som sa deň po tom, čo zatkli štyroch hlavných podozrivých, ukázal v dome, kde bývali. Polícia a žalobca dúfali, že môj rozsudok zo Španielska nakloní ručičku váh na ich stranu, ale porota na to mala iný názor. V skutočnosti si myslím, že to malo práve opačný efekt a pravdepodobne to naklonilo porotu v môj prospech. Mali k dispozícii veľa svedectiev o dozore a šikane polície voči mne odkedy som sa vrátil zo Španielska. Hlavný detektív Habershon, ktorý viedol vyšetrovanie Angry Brigade, z neho urobil bezmála krvnú pomstu a na to sa porota zamerala. Zbavili ma všetkých obvinení, vrátane držby dvoch rozbušiek, ktoré polícia nastrčila do môjho auta. Jedna pozitívna a dôležitá vec, ktorú priniesol proces s Angry Brigade, podľa môjho názoru bolo to, že ukázal systém poroty ako posledného obrancu spravodlivosti pred právnymi regulami. Bez poroty bude koniec…

Vnímate Angry Brigade ako špecifickú britskú politickú odpoveď na vtedajší svet alebo tu vidíte podobnosť s inými známymi európskymi skupinami?

Nie. Neverím, že by Angry Brigade reflektovali hocijakú národnú charakteristiku odlišnú od iných v tom čase. Pamätajte, že okrem Skupiny 1. mája, ktorá má dlhú históriu utajovaných aktivít s koreňmi v antifrankistickom odpore, sa všetky ostatné organizácie začali objavovať v roku 1969, ako napríklad Tupamaros West Berlin alebo Skupina 2. júna v roku 1970, Rote Armee Fraktion (RAF), Weather Underground, Červené brigády, Partisan Action Group a Angry Brigade. Vznikli ako následok mája 1968, štátnych represií, nespokojnosti s nízkou morálnou a etickou úrovňou života, ale pravdepodobne hlavne ako odpoveď na rozšírené uvedomovanie si vznikajúceho triedneho boja, čomu ešte prilial olej do ohňa Nixon s Vietnamskou vojnou a inváziou do Kambodže. Som si istý, že nikto z členov týchto skupín nezačal s úmyslom zabíjať či zraňovať nevinných ľudí, aspoň určite nie v prípade Angry Brigade.

To isté platí aj o organizácii Skupina 1. mája. Jej členovia sa nezúčastňovali žiadnych kriminálnych činov ako boli napríklad bankové lúpeže. Zišli sa, aby urobili, čo bolo treba – a tu nehovoríme o zabíjaní alebo násilí, a potom sa vrátili naspäť do svojich zamestnaní, kým neprišiel čas ďalšej akcie. Problémy pre skupiny ako Skupina 2. júna, RAF, Červené brigády a podobne začali so stiahnutím sa do ilegality po prestrelkách pri nepodarených bankových prepadoch či bombových útokoch, pri ktorých niekto zomrel – pravdepodobne náhodou. To malo však tiež svoj efekt.

V utajení sa potom títo aktivisti vzdialili od ich hlavnej motivácie – idealizmu a reality a to znamenal koniec ich prostriedkov na zmenu. Ďalej bola iba cesta kriminálnikov bez návratu. V prípade Červených brigád som presvedčený, že ich veľmi skoro (asi v rokoch 1974/75) infiltrovala talianska rozviedka na objednávku Američanov. Napríklad vražda Alda Mora v máji 1978 bol jeden z najšialenejších a najhlúpejších činov, ktorý poslúžil akurát tak talianskej pravici a Američanom. Našťastie nešli Angry Brigade tou istou cestou a to nie preto, že boli Briti, ale pretože sa pevne držali reality. Takisto mali aj šťastie a nechodievali ozbrojení po uliciach.

Ako sa pozeráte na teroristický štýl fenoménu “Prada Meinhof”?

Majú z toho srandu, nie? Predpokladám, že sa to deje prinajmenšom už od 60. rokov a toho ikonického “ježišovitého” obrázku Che Guevaru na tričkách a plagátoch. To je to, čomu situacionisti hovoria “rehabilitácia”. Všetko čo k tomu môžem povedať je, že som nevidel v poslednej dobe žiadnu svoju fotku na nejakom tričku. Možno sú v tom ale moje knihy. Všimnite si, aké sú veľké, nedali by sa len tak vopchať do zadného vrecka trendových džín.

Čiže aká je podľa vás politická situácia po tridsiatich rokoch?

No… Všetko, čo k tomu môžem povedať je to, že vtedy sme nemali možnosť vedieť to, čo vieme teraz. Veci ktoré boli možné pred tridsiatimi rokmi a spôsob, ako ich dosiahnuť, už dnes možné nie sú. Časy sa menia a s nimi aj taktika a stratégia. Silu tých špecifických priamych akcií zničili v polovici 70. rokov vražedné útoky IRA a ETA, ktorých obeťami sa stávali nevinní okoloidúci a vyvrcholilo to “križiackym” masakrom 11. septembra a bombovým útokom v Madride. Filozofia a postoj týchto ľudí je presne taký istý, aký mal Francov starý veliteľ cudzineckej légie – generál Millan Astray, ktorého obľúbená veta bola: “Viva la muerte!” (“Nech žije smrť!”) Jeho najznámejší výstup sa odohral v roku 1936 pri veľmi odvážnom prejave významného španielskeho intelektuála Miguela de Unamuna o novom Francovom režime: “Vždy som bol, aj napriek rečiam, prorokom v mojej vlastnej krajine. Vy vyhráte, ale nepresvedčíte. Vyhráte, pretože vlastníte viac než dosť hrubej sily, ale nepresvedčíte, pretože k tomu treba presvedčivosť. A k presvedčivosti vám bude chýbať dôvod a právo na boj. Myslím, že vás márne žiadam myslieť na Španielsko. Skončil som.” Keď si Unamuno sadol, Millan Astray vstal a zakričal: “Muera la inteligencia!” (“Nech zomrie inteligencia!”).

Ich cieľom je šíriť teror na verejnosti stratégiou napätia pri náhodných masakroch nevinných ľudí. Oni sa ani nesnažia predstierať, že by ich cieľom boli nejakí politicko-vojensko-priemyselní lídri. Pozitívne je to, že sa objavili nové formy antikapitalistických protestov a tie sa stále vyvíjajú a prispôsobujú meniacim sa podmienkam. Noví aktivisti nachádzajú originálne a vynaliezavé spôsoby ako zasiahnuť cieľ bez toho, aby ho vyhodili do vzduchu.

(1) Prada Meinhof – Vytváranie ikonografie okolo RAF. Tí, ktorí sa túžia priblížiť svojim “vzorom” nosia okuliare Ray-Ban ako Baader, čítajú román Moby Dick ako členovia RAF alebo sú ochotní minúť veľké sumy peňazí v aukciách za originály plagátov, ktorými pátrala nemecká polícia po členoch “gangu Baader-Meinhofová”. Z toho vypýva (a naopak) aj využitie odkazov na radikálne hnutia a ich postavy v komerčnej sfére, či už v sfére odevného priemyslu, alebo v dizajne. Niekedy sa používa aj označenie “radical chic” alebo aj “terrorists chic”.

Rozhovor v originále.


poli na vybrali.sme.sk