Slovníček: Triedny boj

Triedny konflikt alebo triedny boj vyplýva z protichodných záujmov spoločenských tried v kapitalizme a je preto jeho štrukturálnou a neoddeliteľnou súčasťou.

Hnacím motorom kapitalistického výrobného spôsobu je dosiahnutie zisku. Trieda kapitalistov robí všetko pre to, aby sa zisk zvyšoval, čo sa – okrem iného – dá dosiahnuť znižovaním nákladov na pracovnú silu. Ak je naša mesačná výplata daná, jediným spôsobom ako môže zamestnávateľ ušetriť (samozrejme, okrem zníženia mzdy), je dostať z nás za rovnaké peniaze viac práce.

Pre nás to znamená zostať v robote dlhšie, pracovať bez prestávky, prísť do práce cez víkend alebo makať aj doma, keď v robote padla. Často bez zaplatených nadčasov alebo akejkoľvek náhrady tohto strateného času. Teda za rovnaké prachy robíme dlhšie, odbornejšie povedané: zväčšuje sa extenzívne množstvo práce.

No forma môže byť aj trochu iná – napríklad robotníčka pri páse na výrobu automobilov môže pracovať stále rovnako dlhú zmenu, ale vedenie zvýši rýchlosť pásu. Nestrávi v robote dlhšiu dobu, ale v konečnom dôsledku odrobí viac. Neostane jej totiž nič iné, ako sa prispôsobiť linke a pracovať rýchlejšie. Na výplatnej páske však uvidí stále rovnaké číslice. Tomu sa vraví aj zväčšovanie intenzívneho množstva práce či intenzifikácia práce.

Podobným spôsobom je zavedenie novej alebo zvýšenie už existujúcej normy. Tempo práce vtedy nediktuje rýchlosť pásu, ale nutnosť mať na konci pracovnej doby vyrobený určený počet položiek. Slovo vyrobený môžeme smelo položiť do úvodzoviek. Výsledkom tohto procesu môže byť totiž rovnako počet televízorov, ako aj vyšetrených pacientov. Opäť tu máme za rovnaké peniaze – viac práce pre nás.

To isté platí, ak v rámci „racionalizácie“ prepustia z oddelenia, kde boli traja zamestnanci, dvoch. Tomu, čo ostal – okrem pocitu šťastia, že neprišiel o prácu – zostal v rukách aj Čierny Peter v podobe práce, ktorú vykonávali jeho dvaja prepustení kolegovia. Takže bude pracovať za troch.

Samozrejme existujú kombinácie: ak nesplníme normu, musíme ostať v práci dlhšie či prísť si ju dorobiť inokedy. A takisto správanie kapitalistov závisí aj od momentálneho stavu ekonomiky – v časoch rastu nemusí byť tlak taký silný, alebo sa obmedzí „iba“ na spomínané prípady. V prípade krízy môže dôjsť aj k znižovaniu platu, alebo dokonca k jeho znižovaniu so súčasnou intenzifikáciou práce.

Toto je kapitalistický plán a spôsob boja.

Naše záujmy ako proletariátu sú presne opačné. Chceme pracovať kratšie, aby sme sa mohli venovať záľubám, rodine či priateľom. Chceme pracovať v pohodovom tempe, aby sme neprichádzali domov strhaní a bez chuti do života. A samozrejme chceme viac peňazí, aby sa naša životná úroveň zvyšovala. Teda chceme viac peňazí za menej práce.

Robotnícka trieda, ako bolo spomenuté minule, však nie sú len pracujúci a kapitalizmus nekončí za vrátnicou nášho zamestnávateľa. Preto sa náš pohľad nesmie obmedzovať iba na pôdu pracoviska a mzdu. Záujem nezamestnaného je, okrem získania práce, dostávať podporu, z ktorej sa dá žiť a nebyť obmedzovaný byrokratickými prekážkami v jej získaní. Študentka má záujem neplatiť školné, seniori nechcú hladovať, ale dostať dôchodok, umožňujúci dôstojný život. Všetci, ako proletariát, chceme bezplatnú zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, sociálne poistenie a podobne. Teda viac (pokiaľ možno všetky) služieb zadarmo. Týmto bezplatným službám sa niekedy hovorí aj sociálna mzda.

Spôsoby, akými postupujeme pri obhajobe našich záujmov, sú rôznorodé a odrážajú našu momentálnu silu a organizovanosť. Ako jednotlivci bojujeme podvedome všetci – chodíme neskoro do práce a skoro z nej, flákame sa, surfujeme na internete, ak pracujeme v kancelárii, zašijeme sa na iné poschodie ako vedúci, ak staviame bytovku. Obed sa nám z polhodiny pretiahne na hodinu a pri odchode naň si zabudneme „cviknúť“. Snažíme sa vziať si aspoň časť svojho pracovného času späť. Ak sme lepšie organizovaní (v odboroch či mimo nich) alebo odhodlaní, štrajkujeme.

Mimo práce preliezame ploty na kúpaliská, jazdíme načierno v doprave, lopkujeme v obchodoch a pivo si dáme radšej na námestí ako v drahom podniku, hoci pitie na verejnosti nám zakázali.

Ak sme nezamestnaní alebo inak vylúčení z procesu výroby, veľa možností nám neostáva. Možno tak blokády dopravných tepien či úradov práce. A ak sa naša životná situácia najlepšie vystihne punkovým „No future!“ (ako v Štokholme, Londýne, Paríži či inom meste), zapálime celú štvrť, zastavíme dopravu, vyrabujeme obchody a spochybníme celú kapitalistickú „normálnosť“. Iste, zápalnými fľašami si veľmi nepomôžeme. Ale proletariát a prejavy jeho vôľe sú rôznorodé. Z niektorých cítiť viac cieľavedomosti, z iných zúfalstva.

Toto je proletársky plán a naše spôsoby boja.

V rámci kapitalistických vzťahov nemôžu byť oba tieto plány naplnené a obe strany uspokojené. Protichodné záujmy oboch tried vytvárajú každodenný triedny konflikt. Triedny boj teda nie je automaticky nejaký fyzický stret či rioty, ale konflikt záujmov v rámci spoločenských vzťahov, ktorý môže prerásť až do takýchto foriem. Jediným spôsobom ako triedne rozdiely odstrániť, je odstránenie kapitalizmu a jeho tried.

Treba ešte spomenúť, že v celom tomto konflikte štát nestojí mimo. Je očividné, že štát, ktorý chce zakázať lekárom štrajkovať pod hrozbou odňatia licencie a väzenia, nie je žiadnou neutrálnou inštitúciou stojacou nad vecou. A podľa toho sa treba aj správať.

Projekt Slovníček na BlackBlog.sk má ambíciu priniesť viac svetla do radikálnej politickej terminológie.

Slovníček: Trieda


poli na vybrali.sme.sk