Slovníček: Trieda

Triedu, resp. účasť v nejakej triede, je užitočné chápať ako spoločenský vzťah výroby. Ak mojou jedinou možnosťou, ako sa dlhodobo uživiť, je predávať pracovnú silu za mzdu, potom patrím k triede, ktorú označujeme ako triedu pracujúcich, robotnícku triedu či proletariát. Moje členstvo v danej triede vyplýva z môjho „postavenia“ v systéme kapitalistickej výroby alebo inak povedané, z môjho vzťahu k výrobnému procesu a výrobným prostriedkom. V tomto prípade nijakými výrobnými prostriedkami nedisponujem, a jediný spôsob, ako sa podieľať na výrobe, pre mňa spočíva v predaji pracovnej sily. Nie je pritom dôležité, či budem pracovať v cestovnej kancelárii, elektrotechnickej fabrike alebo materskej škole, ani koľko zarobím, alebo či obľubujem „working class“ oblečenie.

To isté platí, ak sa mi nedarí nájsť nikoho, kto by odo mňa pracovnú silu kúpil, a preto ako nezamestnaný zostávam odkázaný na pomoc štátu. Rovnako to platí, ak v dôsledku môjho veku, zdravotného stavu a zákonných limitov už moja pracovná sila nie je pre kapitalistov použiteľná a živobytie mi poskytuje starobný alebo invalidný dôchodok. K robotníckej triede patria i tí, ktorí sa ešte len pripravujú na budúce predávanie pracovnej sily tým, že nadobúdajú kvalifikáciu v škole.

Ak ma však živí niečo iné, napríklad prenájom nehnuteľností, dividendy z akcií, obchod, zisk z podniku v nejakom priemyselnom odvetví, poľnohospodárstve či službách, potom ma možno zaradiť k triede, ktorú Marx označuje ako buržoáziu, triedu kapitalistov.

Toľko „čistá“ teória, ktorá rozoznáva dve triedy s protikladnými záujmami, proletárov a kapitalistov. Samozrejme, prax je oveľa zložitejšia a „špinavšia“. Aj mnohí ľudia, ktorí sa živia predajom pracovnej sily, prenajímajú popritom byty, investujú svoje úspory do fondov a podobne. A naopak aj ľudia, ktorí žijú prevažne zo zisku alebo z renty, napríklad niektorí majitelia menších firiem, majú formálne zamestnanie, v ktorom si pravidelne vyplácajú „mzdu“. Pre načrtnuté poňatie triedy to však nepredstavuje zásadný problém. Triedy sú spoločenské vzťahy. Jednotlivý človek je pritom akýmsi uzlom, ktorým súčasne môže prechádzať viacero takých vzťahov.

Človek, ktorý chodí do práce, ale zároveň vlastní a prenajíma byt iným pracujúcim, čím si prilepšuje k vlastnej mzde, má potom protichodné záujmy, ktoré vychádzajú najavo v určitých typoch situácií. Vo vzťahu k svojmu šéfovi má iné záujmy, teda vystupuje ako príslušník inej triedy, než vo vzťahu k svojim nájomníkom. V zamestnaní je jeho záujmom čo najvyššia mzda za čo najmenej práce a tento záujem má spoločný s kolegami (zoči-voči vlastnému zamestnávateľovi) i všetkými ostatnými pracujúcimi (zoči-voči všetkým zamestnávateľom ako celku). Na druhej strane vo vzťahu k nájomníkom je v jeho osobnom záujme, aby mu platili čo najvyšší nájom – hoci pre nich ako pracujúcich to znamená uskromniť sa alebo pracovať viac, prípadne oboje. Ktorá z týchto rol (pracujúci verzus majiteľ, prenajímateľ bytu) napokon u človeka z nášho príkladu preváži, a ktorý záujem sa tento človek rozhodne presadzovať, to závisí v určitej miere od jeho vlastného rozhodnutia, ale zároveň od mnohých okolností (napríklad konfliktov na pracovisku), ktoré nedokáže ovplyvniť. Je však pravdepodobné, že jeho záujem žmýkať svojich nájomníkov nebude taký intenzívny, ako napríklad záujem majiteľa firmy žmýkať svojich zamestnancov. Pre človeka z nášho príkladu totiž nájom predstavuje len prilepšenie ku mzde, kým majiteľa firmy k zvyšovaniu ziskov núti jednak konkurencia, jednak to, že zisk je preňho často výlučným zdrojom obživy.

Uveďme iný príklad: personálna manažérka vo veľkej spoločnosti síce dostáva mzdu (teda predáva svoju pracovnú silu, rovnako ako sekretárka alebo operátorka výroby), ale na druhej strane je náplňou jej práce presadzovať zoči-voči zamestnancom záujmy zamestnávateľa, napríklad motivovať ich k lepším výkonom, udeľovať sankcie atď. Vo vzťahu k nim je „funkcionárkou“ kapitálu, a na tomto pôsobení môže byť okrem mzdy zainteresovaná napríklad aj podielmi zo zisku, vlastníctvom akcií firmy a podobne. Vo vzťahu k vlastnému zamestnávateľovi má však záujmy pracujúcej. Závisí od množstva okolností, ktorá rola bude dominantná v prípade, že dôjde na „lámanie chleba“ a vo firme prepukne štrajk. Hoci to – žiaľ – nie je obvyklé, nemožno vylúčiť, že aj vyšší manažment sa postaví na stranu tých, s ktorými zdieľa spoločné záujmy zoči-voči zamestnávateľovi.

Triedy teda nie sú vopred pripravené škatuľky, do ktorých každý jednotlivec rovnomerne zapadne. Pochopiteľne, takéto dynamické poňatie triedy ako „uzlu“ v spoločenských vzťahoch, ktorý sa vyvíja a je formovaný konfliktmi, sa vôbec nehodí na zostavovanie rôznych statických tabuliek a klasifikácií. Revolucionári však túto úlohu s radosťou prenechávajú štatistickým úradom buržoáznych štátov. Cieľom ich teórie triedy nie je nájsť rámec, ktorý by sa dal použiť pri sčítaní ľudu. Ide o to, ukázať, na akých základoch stojí každá kapitalistická ekonomika, aké pozície a možnosti konania v takej spoločnosti ľudia majú, a aké sú ich záujmy v závislosti od množstva pozícií, ktoré zastávajú. Len také chápanie triedy umožňuje premýšľať nad tým, ako sa postoje ľudí menia spolu s meniacim sa kontextom, v ktorom žijú, pohybujú sa… a bojujú.

Projekt Slovníček na BlackBlog.sk má ambíciu priniesť viac svetla do radikálnej politickej terminológie.


poli na vybrali.sme.sk