Slovníček: Revolúcia

Revolúcia je svätým grálom radikálne ľavicovej rétoriky. No aby sa stala aj cieľom našej politiky, je potrebné vyjasniť si, čo to vlastne je. Radikálna ľavica používa radšej pojem „sociálna revolúcia“, ktorý vyjadruje zásadnú a cieľavedomú zmenu spoločenských vzťahov.

V prvom rade – bolo by naivné myslieť si, že obrovská zmena sociálnych vzťahov, vrátane tých mocenských, ako aj zmena spôsobu výroby, prebehne zo dňa na deň. To je dôvod, prečo je potrebné sociálnu revolúciu chápať ako proces; cestu, ktorou treba prejsť až k vytúženej zmene.

Súhlas väčšiny spoločnosti so súčasným stavom – teda s tým, že predávame svoju prácu, aby sme mohli zarobené peniaze minúť na jedlo a bývanie – môžeme nazvať spoločenskou zmluvou. Nikto nás nenúti rešpektovať kapitalizmus. No sme zvyknutí robiť také veci, ktoré „sa robia“ a nerobiť tie, ktoré „sa nerobia“. Väčšina ľudí nejde do obchodu a nevezme si jednoducho čo potrebuje, ak má hlad. Naopak, často na dotyčného ešte človek z našej triedy zavolá políciu alebo frfle, ak niekto obsadí prázdny dom, pretože nemá kde bývať. Rešpektujeme autoritu štátu – politikov a ich zákonov, polície, súdov – rovnako ako logiku kapitálu a jeho princípy konkurencie a zisku. Spoločenská zmluva je teda rozšírený súhlas s výrobným spôsobom a politickou reprezentáciou, z ktorej je odvodená autorita štátu. Stručne: s tým, „ako to všetko funguje“.

No nie je to nemenný stav. Dokáže sa zmeniť najmä v boji: na pracovisku, pri ekologických sporoch, v našej štvrti. Dobre zorganizovaná skupina v práci, neskôr celá trieda, získava práve vďaka svojmu kolektívnemu vystupovaniu moc konať tak, ako chce ona. Štrajkujúci robotníci, napríklad v automobilke, dokážu zastaviť výrobu – opakovanie „starých“ vzťahov (ich reprodukciu), ktoré vytvárajú súčasnosť. Dokážu zmeniť svoju rolu z pasívneho „ľudského zdroja“, z ingrediencie výrobného procesu v sebavedomý subjekt, ktorý povie: „Dosť! Teraz sa to bude robiť podľa nás, alebo vôbec!“

V momente, keď takto ľudia konajú, spochybňujú spoločenskú zmluvu a uvedomujú si, že majú na viac ako sa len viezť: môžu určovať smer. Menia mocenské pomery vo svoj prospech organizovaním sa a spoločne presadzujú svoje záujmy. Obchádzajú spôsob toho, „ako by to malo byť“ – prostredníctvom politickej a odborovej reprezentácie, ktorá zachováva kapitalizmus a jeho štát pomocou triedneho zmieru. Trieda je silnejšia a sebavedomejšia, intenzita bojov rastie a nevyhnutne dôjde k snahe štátu obnoviť spoločenskú zmluvu silou – v občianskej vojne.

Dôležitým faktorom – na rozdiel od iných, „demokratických“ revolúcií, kde ide len o zmenu politickej reprezentácie, dosadenie nových ľudí do existujúcej mašinérie štátu – sociálna revolúcia so sebou prináša vytváranie triede vlastných orgánov správy mimo štát.V minulosti sa im hovorilo rôzne: rady, soviety alebo komúny. V budúcnosti to môže byť inak, nezáleží na názve. Trieda nepreberá moc obsadením parlamentných kresiel a dozorných rád podnikov, nejde o sektárske prebratie vlády, ktorého cieľom je reformovať pomery v rámci kapitalizmu. Uplatňovaním vlastných záujmov získava moc na úkor vládnucej triedy, využíva ju na obmedzenie kapitalistických vzťahov a budovania vzťahov nových. Zjednodušene: je to moc obmedziť šéfov a štát, prevziať výrobu a použiť ju pre uspokojovanie ľudských potrieb, namiesto tvorby zisku.

Zmena výrobných a sociálnych vzťahov sa nemôže zastaviť a počkať až do obdobia po „víťazstve“ v občianskej vojne nad obhajcami štátu a kapitálu. Poučenie zo Španielska nám vraví opak – nie spájanie sa v ľudových frontoch, ale práve realizácia opatrení smerujúcich k zmene výroby a správy spoločnosti môže pomôcť k víťazstvu. Spájanie sa proti nepriateľovi s každým naokolo rozrieďuje revolučnú myšlienku i aktivity vo „vlastenectve“ (alebo inej verzii nacionalizmu) a reformizme, až z nej ostane slabý odvar, neschopný odhodlanej akcie.

Po vojenskom víťazstve v súboji o moc nad určitým územím pravdepodobne stále nebude sociálna revolúcia zavŕšená. Teraz, keď už neexistuje zosobnený štát a kapitalista v podobe vojakov bojujúcich proti revolučným silám, ani manažmentu v podniku, bude o to viditeľnejšie, že boj nebol zameraný proti jednotlivcom – chamtivým šéfom, skorumpovaným politikom a mocichtivým generálom, ale kapitalistickej logike zisku, konkurencie, peňazí a zmeny. Moc bude plne v rukách triedy a jej zostane dokončiť započatú úlohu – rozvinúť a zakoreniť nové spoločenské vzťahy solidarity a orientácie výroby na ľudské potreby. Prostriedkami zmeny bude zrušenie tried, námezdnej práce a peňazí.To samozrejme závisí od vyspelosti triedy a organizácií, ktoré budú na základe vlastnej aktivity a organického spojenia s celou triedou v jej popredí.

Sociálna zmena teda nie je o zapálení parlamentu, zrážkach s policajtmi po demonštrácii, počte molotovov, ani mestskej gerile. Nie je to zmena zo dňa na deň, nekončí (ani nezačína) sa dobytím budovy a vyvesením vlajok či víťazstvom v občianskej vojne. Nespraví ju skupinka odhodlaných militantov. Veci, ktoré sa možno zdajú podstatné a príťažlivé sú naopak iba sprievodným javom celého procesu: čímsi vedľajším. Podstatné je organizovať sa, vedieť aké vzťahy chceme zničiť a aké vybudovať. Na tom môžeme stavať.

Projekt Slovníček na BlackBlog.sk má ambíciu priniesť viac svetla do radikálnej politickej terminológie.

Slovníček: Trieda, Triedny boj


poli na vybrali.sme.sk