Rozširovať klietku?

Prečo potrebujeme revolúciu. A prečo revolúcia nestačí. Článok z dielne antinárodného magazínu Routes sucrées (1/2012) preložil Billy Bragg.

One solution – revolution! A-, Anti-, Anti-capitalista – Overthrow the System, revolution anarchista! The revolution is my girlfriend! A tak ďalej. Na demonštráciách, tričkách, v textoch: magické slovo revolúcia má nezastupiteľné miesto v imidži a jazyku ľavice. Ale ak práve začíname s nejakou formou aktivizmu – na univerzite, v škole, v skupinách alebo autonómnych centrách – naše aktivity môžu často vyzerať ďaleko vzdialené od zásadnej politickej zmeny. Oveľa radšej chodíme na antifašistické pochody, stretávame sa v čitateľských krúžkoch, kritizujeme sexizmus alebo blokujeme transporty s nukleárnym odpadom (rutina slovenskej radikálnej ľavice, dalo by sa povedať – pozn. prekl.). Niekedy, keď čítame text alebo píšeme prehlásenie k demonštrácii, táto „revolúcia“ vyskočí, no vždy to vyzerá len ako prázdna fráza, niečo vzdialené od nášho každodenného života. Na nasledujúcich riadkoch však toto zázračné slovo stratí svoje čaro a prázdna fráza sa naplní obsahom. Takže – prečo vlastne chceme niečo také – zásadnú zmenu spoločnosti, skoncovanie s existujúcimi pomermi? A v akých prípadoch sú malé zmeny – reformy – dostatočné?

Reformy nestačia
Nechceme revolúciu preto, lebo je príťažlivá. Samozrejme, užívame si všetky tie plagáty s maskovanými chlapíkmi (niekedy a stále viac a viac: aj ženami), hádzanie kameňov, zábery povstania zapatistov v Mexiku alebo historické hodnotenia kronštadskej rebélie v roku 1921. Sme celkom radi, že pre všetky údajne „normálne“ veci ako vlastenectvo, rasizmus, sexizmus, homofóbiu alebo kapitalizmus máme iba vztýčený prostredník. Ale pravdupovediac, nejde o estetiku, byť zaujímavými, veľké odmietavé gestá alebo dogmatické uzatvorenie sa v abstraktných revolučných princípoch. Chceme revolúciu, pretože niektoré veci sa jednoducho nedajú zmeniť krok za krokom. Namiesto toho potrebujeme nejaký bod zlomu – dúfame, že skôr ako neskôr – v ktorom si veľká skupina ľudí povie: „Nie. Tento kapitalistický spôsob výroby, čo je to za blbosť! Je načase zásadne zmeniť spoločnosť.“

Ako sme prišli k tomuto záveru, lepšie ukáže príklad: denne zomrie okolo 30 000 ľudí v dôsledku podvýživy. Dlho existovali pokusy zlepšiť situáciu – humanitárna pomoc, genetické modifikácie plodín na zlepšenie úrody, podpora lokálnej ekonomiky pomocou mikrofinancovania a stále nové a nové ciele OSN zamerané na zníženie svetového hladu. Všetky zlyhali, je to hrozné. Keďže v rovnakom čase existuje v Európe nadprodukcia potravín, zdá sa logické dopraviť ich do chudobnejších oblastí. Takýto návrh je však často odmietaný ako naivný, pretože môže zničiť miestnu ekonomiku.(1) Tento pohľad ukazuje zvrátenosť kapitalistického spôsobu výroby, kde dáva väčší zmysel zlikvidovať prebytok potravín, ako ním nakŕmiť hladujúcich – pretože táto pomoc by znamenala viac hladných krkov z dlhodobého hľadiska! Namiesto toho má mať každý možnosť zúčastniť sa súťaže trhovej ekonomiky. Jediný problém však je, že tam, kde je súťaž, sú nevyhnutne aj porazení. A tak dlho, ako budú potrebné peniaze na zaobstaranie si jedla, budú obrovské množstvá porazených hladovať. Nemáme predstavu, ako zmeniť túto zradnú logiku reformami. Nevidíme inú možnosť, ako skoncovať s hladom, než revolúciou v súčasnom spôsobe výroby.

Netreba však chodiť tak ďaleko. Aj v každodennom živote narážame na limity kapitalizmu. Keď niekto bez peňazí ukradne kvôli hladu syr v supermarkete, dostane sa do problémov: nasratá pokladníčka, agresívna esbéeska, nepríjemný fízel, policajná stanica, obvinenie. Takéto „nezúčastňovanie sa ich hry“ rozhodne nezruší žiadnu formu autority a nikto si nepolepší (na rozdiel od sadistického fízla). To isté platí o myšlienke odsťahovať sa na dedinu s priateľmi a žiť z vypestovanej mrkvy. Keď to ľudí baví, určite by to mali robiť. No kapitalizmus to nezasiahne. V skratke: kapitalizmus je tvrdý oriešok. Je zbytočné poškriabať len povrch. Ak chceme výrobu, ktorá už viac nebude orientovaná na tvorbu zisku – so všetkými spomenutými následkami – musíme ju od základu zmeniť.

Túto revolúciu si predstavujeme ako druh „kolektívneho sebaoslobodenia“, ako proces, ktorý vychádza z našich osobných potrieb a túžob a zameriava sa na zmenu od základov. Predtým si však musíme dať pozor práve na to, na čom sa zakladajú tieto potreby a túžby. Pretože nie každá revolúcia je nevyhnutne oslobodzujúca. Navyše ľavicový romantizmus nás častokrát necháva skĺznuť k predstavám, že revolúcia je záležitosťou pol dňa. Zničia sa niektoré symbolické budovy, vyvesia červené a čierne zástavy a – hurá! – máme novú spoločnosť! Keď však hovoríme o „zlome“, predstavujeme si pomerne dlhý proces. Ktovie, možno v ňom nájdeme aj bájny deň so zničenými a horiacimi budovami. Čo je však dôležitejšie, potrebujeme sa predtým a aj potom zhovárať, ako vytvoriť novú spoločnosť.


Viac ako revolúcia
Zároveň sú tu však určité rozdiely, keď hovoríme o iných formách hierarchie ako je kapitalizmus: ak sa snažíme o spoločnosť, kde sa výroba nepodriaďuje zisku, neznamená to, že sexizmus automaticky vymizne. Je veľmi pravdepodobné, že v radách (snemoch, sovietoch, komúnach, alebo v čomkoľvek, v čom sa budeme stretávať a organizovať) budú opäť hovoriť muži. Možno niekto napadne svoju lesbickú susedku. Musíme tiež predpokladať, že mnoho ľudí ostane rasistami. O nejaký čas to však môžu nové ekonomické podmienky zmeniť: vo svete bez národov, bez absurdnej deľby práce, nebude myšlienka delenia ľudí na dobrých „domácich“ a zlých „cudzincov“ dávať zmysel. Keď ekonomika nebude zo svojej podstaty potrebovať slabo platené zamestnania, ľudia nebudú viac podliehať ilúzii, že ženy majú špeciálny talent na domáce práce, výchovu detí, prácu asistentiek či starostlivosť o seniorov.(2)

No späť k téme: to, čo chceme, je „dobrý život“. A mohlo by byť cynické povedať – ako to niektorí robia – „Iste, tak to bude po revolúcii“. Pretože už tu a teraz existujú možnosti ako zmeniť spôsob myslenia a správania, ktoré spravia život o čosi hodnotnejším a určite o niečo slobodnejším. Tieto zmeny situácie „tu a teraz“ sa však menej dotýkajú kapitalizmu ako iných mocenských vzťahov. Vo vzťahu ku kapitalizmu ide predovšetkým o to, pochopiť ako funguje, k akým pokusom o jeho prekonanie došlo, a prečo zlyhali – dozvieme sa tak, ako to nabudúce spraviť lepšie. Prostriedkom ako získať tieto znalosti je učenie a čítanie, diskutovanie a organizovanie – v čitateľských krúžkoch, skupinách, na workshopoch, seminároch. Stále bližšie ku dňu, keď väčšina povie: „Stačilo!“

Konkrétnejšie možnosti zasiahnuť existujú napríklad vo vzťahu k rasizmu. Keď sa pri pokladni v obchode rasisticky naváža biely dôchodca do Róma, má význam zasiahnuť. Ukázať ľudáckemu dedkovi hranice, podporiť osobu, ktorá je terčom rasizmu a dať verejne najavo, že rasizmus nie je akceptovateľný. Nemusí to zmeniť starcov postoj, no niektoré veci sa stanú menej akceptovanými. Alebo ak sa predavač spýta ženy zháňajúcej vŕtačku, či hľadá pekný narodeninový darček pre priateľa, má zmysel uzemniť ho, že dotyčná možno miluje vŕtanie. A súčasne premýšľať, čo za hlúposť to treba povedať, len aby sa narušili predavačove predpotopné predstavy o ženách.

Alebo ak sa neznáma žena, sklonená „ťuťuli-muťuli“ nad kočíkom, odváži opýtať: „Je to chlapček alebo dievčatko?“ Niekto by mohol odpovedať: „Neviem. Je to jeho rozhodnutie, ale ešte to nevie povedať.“ To spochybní jej presvedčenie, že existujú len dve pohlavia. Teoreticky sa dá predstaviť, že kategórie ako „muž“, „žena“, „transgender“, „gay“ a podobne sa môžu stať pre ľudí nepodstatnými. Pre zviditeľnenie absurdnosti takéhoto rozdeľovania nie je nevyhnutne potrebná revolúcia. Zmeny vo vnímaní možno uskutočniť krok za krokom. Má význam začať od seba – spochybniť klišé o našich vlastných rolách a v našich hlavách.


Rozširovať klietku, ale nezabudnúť: je to stále klietka
V skratke: Nemyslíme si, že je rozumné čakať so všetkým až do obdobia „po revolúcii“, tak ako kresťania čakajú na kráľovstvo nebeské. „Reforma“ sa častokrát používa ako nadávka. „Reformista“ znie nezáživne a vyzerá nudne. My si však vážne nemyslíme, že ide o to, či niečo znie nezáživne alebo naopak. Ide nám o najlepšie stratégie na zmenu spoločnosti. Schvaľujeme preto všetko, čo spraví ľudí šťastnejšími, zameriava sa na ľudské potreby a odmieta autority. V tomto sú prístupy, ktoré fungujú „tu a teraz“, dokonalé.

Jedným z príkladov môže byť nehierarchické rozhodovanie. Redakcia „Routes sucrées“ sa skladá z ľudí rôzneho veku a skúseností. Naša práca by pravdepodobne bola efektívnejšia so šéfom, ktorý by robil rozhodnutia a rozdeľoval povinnosti. No chceme žiť vo svete, kde sa názory a potreby každého rátajú, kde sa nikto necíti malý a bezvýznamný, komandovaný alebo že nemá čo povedať. Má význam robiť to lepšie a dohadovať sa vzájomne touto cestou napriek všetkým z toho plynúcim ťažkostiam – pretože aj vo formálne nehierarchických skupinách existujú nerovnosti, ktoré treba odstrániť.

Ďalším príkladom môžu byť ľavicové „slobodné priestory“ ako napríklad squaty, či spoločné bývanie. Samozrejme, sú len čiastočne „slobodné“ – ich existencia závisí od rozhodnutia vlastníkov alebo úradov. Častokrát sa spotrebuje množstvo energie pri dohadovaní sa o nudných detailoch spolunažívania s ostatnými. Ťažko povedať, ako by to vyzeralo v slobodnej spoločnosti, kde sa netreba starať o nájom a účty za elektrinu. Protiargument – „Ak to nefunguje v našom spoločnom byte, ako to môže fungovať v slobodnej spoločnosti?“ – je mimo, pretože ignoruje nedostatok peňazí a času ako dôvody, prečo to nefunguje. V každom prípade, v oslobodenej spoločnosti bude potrebné – konečne – prijímať všetky rozhodnutia spoločne. Má význam skúšať to v praxi, pretože politické boje sú vždy kolektívnym procesom. A to aj v časoch Facebooku a mobilov – všetky čitateľské krúžky, spoločenské akcie a politické stretnutia potrebujú reálne „kamenné“ priestory. V tom plnia „slobodné priestory“ ako squaty a autonómne centrá úlohu kľúčovej infraštruktúry.

Lost in the revolutionary supermarket
Reformy, tieto malé kroky smerom k lepšiemu svetu, vždy ukrývajú nebezpečenstvo: je ľahké nechať sa uniesť malými zmenami a zabudnúť, že cieľom bolo niečo úplne odlišné. Väčšina ľudí môže chcieť zmeniť svet v dlhodobom horizonte, no často stráca zo zreteľa tento základný cieľ vo svojej každodennej práci v boji za práva utečencov alebo proti inej nespravodlivosti, prostredníctvom politických strán a občianskych združení. To je dôvod, prečo uprostred týchto chvályhodných činností nechceme zabudnúť, že dôvod všetkých nespravodlivostí neleží iba v osobnom správaní jednotlivca, ale že táto spoločnosť zo svojej podstaty povzbudzuje ľudí, aby sa správali ako zvieratá. Dnešnému spôsobu výroby je vlastné, že ubližuje. A tieto principiálne zmeny nemožno uskutočniť bez úplného zvrhnutia existujúcej spoločnosti. Preto: do kníh a na barikády!

Pozri aj:

Slovníček: Revolúcia

(1) Kapitalistická logika zisku znemožňuje riešenie hneď z viacerých dôvodov. Po prvé: nikto nebude zadarmo dopravovať nadbytočné potraviny z Európy (či iného „bohatého“ regiónu) do oblastí postihnutých hladom a tam ich rozdávať. Takáto činnosť nielenže neprodukuje zisk, ale náklady na prevoz predstavujú priamo stratu. Po druhé: ak by sa výrobca rozhodol, že potraviny bude predávať, musí obstáť v konkurencii podnikov, ktoré už v oblasti pôsobia a zabojovať s nižšou cenou. Tým však odstaví najmä menších lokálnych výrobcov, ktorí v dôsledku poklesu predaja svojich tovarov musia znížiť výrobu, prepúšťať alebo vyhlásiť bankrot. To znamená ešte väčšiu chudobu – a teda aj hlad – v regióne.

Niekedy však ani samotný výrobca nemá záujem predávať svoje nadbytky, napríklad v prípade nadúrody obilia. Ak je v určitom období na trhu toľko obilia, že by musel rapídne znížiť cenu, aby sa ho zbavil, je ekonomicky výhodnejšie prebytky zničiť napr. spaľovaním v elektrárňach a udržať tak cenu na úrovni vyhovujúcej producentovi.

(2) Spomínané činnosti ako je výchova detí, domáce práce, emocionálne pochopenie alebo fyzické uspokojenie sú nám predkladané ako oblasti, kde sú ženy prirodzene „doma“. Naproti tomu stojí kritický pohľad, ktorý vidí tento stereotyp v úzkej spojitosti s potrebami kapitalistickej ekonomiky – a niečím, čomu sa vraví reprodukcia pracovnej sily. Vďaka tomu, že v domácnosti jeden člen obstaráva kompletný servis od spokojného bývania, plného brucha, cez písanie úloh s deťmi, sexu a vypočutia sťažností na šéfa, je jej druhý člen – muž – ráno opäť schopný vstať a ísť do práce. Zároveň žena plní prácu akéhosi nárazníka tlmiaceho potenciálnu revoltu: problémy v práci si častokrát odnesie partnerka doma a karavána ide ďalej. (Pozri: Silvia Federici – Mzda proti domácej práci)

Ženy sú tiež považovné za citlivejšie a teda „predurčené“ na prácu opatrovateliek starých či chorých. Takejto práci sa paradoxne aj v ekonomike založenej na zisku vraví „poslanie“ (teda činnosť, kde nejde o peniaze), čo sa kapitálu skvele hodí v sektoroch, kde dosahovať profit je takmer nemožné. Pomocou tohto nechutného morálneho nátlaku a rodových stereotypov je tak možné v kapitalizme zaobstarať potrebné služby spoločnosti a súčasne za ne platiť čo najmenej.


poli na vybrali.sme.sk