Rozhovor s TOP Berlin

Prinášame Vám preklad rozhovoru z anglického časopisu Shift Magazine č.7 s nemeckou antifašistickou skupinou TOP Berlin v roku 2009.

O silnom autonómnom Antifa hnutí v Nemecku sme veľa počuli. Môžete nám priblížiť, ako to celé vzniklo?

Autonómna Antifa je časť radikálneho ľavicového hnutia, ktoré sa vyvinulo z udalostí v roku 1968. Radikálna ľavica sa po doznení protestov v 70-tych rokoch ocitla v slepej uličke. Veľká časť ľavice vtedy viedla debaty o ozbrojenom boji skupín ako RAF, ako aj o ich podmienkach vo väzení. Druhá časť bola zas organizovaná v rôznych ortodoxne komunistických skupinách. Aj napriek ich silným počtom, začiatkom 80-tych rokov sa obe tieto krídla vzdialili verejnej debate a sociálnemu boju.

Autonómne hnutie na to reagovalo zmenou politického konceptu. Namiesto čakania na nejakú revolúciu v ďalekej budúcnosti sa musí zmena začať už teraz. Anarchistické smerovanie “autonómov” viedlo k zameraniu sa skôr na obnovu ako na triedny boj. Preto začali byť dôležitejšie kampane za adekvátne bývanie a proti obrovským projektom ako stavba letiska vo Frankfurte alebo obrovská testovacia vozovka Mercedesu v severozápadnom Nemecku. Boj proti organizovaným náckom hral v kruhoch radikálnej ľavice vždy dôležitú rolu. Od vzniku NPD v roku 1969 a ich volebného úspechu v nasledujúcom období sa stále organizovali protesty proti ich zjazdom a iným akciám. Autonómny antifašizmus teda mohol pokračovať v tejto tradícii.

Organizovaní neonacisti predstavovali hrozbu pre životné podmienky privŕžencov radikálnej ľavice, ktorí cítili, že sú priamo ohrozované ich squatty alebo autonómne centrá mládeže. Navyše bol boj proti neonacistom, ktorí boli vnímaní ako pešiaci predfašistickej Spolkovej republiky chápaný ako boj revolučný. Tento systém môže využiť náckov na potlačenie sociálnych a radikálne ľavicových hnutí. Na základe tohto chápania bolo možné v 80-tych rokoch zmobilizovať veľa ľudí. Napriek tomu však po pogromoch, podobných výtržnostiach a útokoch na prisťahovalcov na začiatku 90-tych rokov musela radikálna ľavica prehodnotiť, že nie je v pozícii niečo s tým urobiť. Vyzeralo to, že rasistické a fašistické nálady si prisvojila veľká časť obyvateľstva.

Kedže mnohí aktivisti nadobudli dojem, že autonómne hnutie nie je schopné efektívne zasiahnuť, zakladali malé autonómne Antifa skupiny. Aby skĺbili vlastný potenciál a zároveň boli schopní fungovať na celonárodnej úrovni, založili v roku 1992 Antifaschistische Aktion-Bundesweite Organisation (AABO) a o niečo neskôr Bundesweites Antifatreffen (BAT). AABO sa snažila vytvoriť stabilnú organizáciu, zatiaľ čo BAT sa zameriavala čisto na vytváranie siete autonómnych buniek. Oba prístupy sa ukázali ako úspešné pri mobilizácii veľkého počtu protestujúcich proti pár nazi-pochodom v 90-tych rokoch. Ich význam však značne poklesol, keď sa celonemecké zhromaždovania stali problematickými, kvôli nárastu počtu nazi-demonštrácií. Navyše, chápanie boja proti neonacistom sa od 80-tych rokov príliš nezmenilo. Antifa – bolo chápané ako “Kampf ums Ganze” (“boj proti systému ako celku”). Útočením na najreakčnejšie časti spoločnosti sa zasiahne celý systém. V čase Červeno-Zelenej koalície sa však táto analýza ukázala ako chybná.

Keď dosiahli v 90-tych rokoch rasistické útoky v Nemecku vrchol, zvýšila sa aj aktivita štátu a polície proti neonacistickým skupinám. V roku 2000 sa konal Antifa-Summer. O čo išlo?

V roku 1998 padla konzervatívna vláda a nahradila ju koalícia Sociálnych demokratov a Strany zelených. Títo na rozdiel od predošlej vlády klasifikovali problém neofašistických organizácií ako aj rasizmu a antisemitizmu v spoločnosti, ako problém politický. Po neúspešnom bombovom útoku na synagógu v Düsseldorfe v roku 2000 nasledovala vlna represií proti organizovanej pravici. Najdôležitejším činom proti neonacistom bola vládou iniciovaná snaha zakázať NPD. Toto síce nevyšlo, pretože ako sa ukázalo, príliš mnoho čelných predstaviteľov NPD pracovalo pre tajnú službu, avšak celý proces aspoň viedol k sérii vyšetrovaní, konfiškácií a oslabeniu pocitu bezpečia v celej neofašistickej scéne. Navyše vláda presadila zmeny v zákonoch, ktoré obmedzili právo demonštrovať, zakázali niektoré fašistické symboly a zjednodušili postihovanie takých organizácií, ktoré svojou podstatou odporovali ústave. Nakoniec vláda vyhradila milióny eur pre výchovu a vzdelávanie v otázkach rasizmu a antisemitizmu. Takisto demokratické strany v mnohých častiach Nemecka odmietli spoluprácu s predstaviteľmi krajnej pravice. S týmto postojom súhlasila aj veľká časť Konzervatívnej strany.

Čím sa líšil štátny antifašizmus od Antifa hnutia? Prečo sa štát odrazu začal venovať problému neonacizmu?

Dôvodov, prečo začal štát robiť niečo proti fašistickým štruktúram je viacero. Hlavný bol ten, že si vláda uvedomila, ako ozbrojené nacistické gangy v uliciach a otvorene národno-socialistické strany v komunálnej politike ohrozujú investičné prostredie. To bolo totiž v tom čase veľmi dôležité, pretože región bývalého východného Nemecka nutne potreboval na udržanie ekonomiky zahraničné investície.

Takisto sa v čase červeno-zelenej koalície zmenila nemecká identita. Zatiaľ čo boli povojnové roky poznačené pocitom viny, v 90-tych rokoch sa stal Osvienčim a národný socializmus zavedenou súčasťou nemeckej identity. Zodpovednosť za národný socializmus a holokaust bola nie len uznaná, ale začala byť považovaná za niečo, čo sa môže pri budovaní identity využiť. Znovuzjednotené Nemecko, vykúpené zo svojích chýb v minulosti a so skúsenosťou s dvoma diktatúrami, mohlo znovu vstúpiť na scénu ako demokratický štát. Tým pádom bol odôvodnený aj útok Nemecka na Juhosláviu v čase tamojšej občianskej vojny, ako reakcia na srbský zámer vytvoriť druhý Osvienčim pre kosovských Albáncov. Na druhej strane odkazovala novopečená nemecká demokracia pri upozorňovaní na nedostatok alternatív k buržoáznemu kapitalistickému systému na totalitný režim bývalej NDR. Nová nemecká politická platforma teda oscilovala v napätom vzťahu medzi nanovo formulovanou totalitnou teóriou a snahou o dobré pozície na svetovom trhu. K tomu patria aj verejné spomienky na obete národného socializmu spolu s obeťami spojeneckých bombardovaní a povojnového vyhosťovania. Môžeme sem započítať aj nemecké intervencie v Juhoslávii a Afganistane, ako aj tlak Nemecka na posilnenie hraníc Európy. A v neposlednom rade je to aj východisko opatrení proti neonacistom, ktorí ohrozujú nemeckú sebadôveru a monopol štátu na násilie.

Ako na toto reagovali radikálni antifašisti? Posilnilo alebo oslabilo to hnutie?

Zásah štátu proti neonacistom viedol ku kríze identity vo vnútri antifašistického hnutia. Kedže doposiaľ boli fašistické a neonacistické skupiny vnímané ako tí, ktorí majú na objednávku vlády vykonávať špinavú prácu pri potlačovaní sociálnych hnutí, musela odrazu radikálna ľavica čeliť faktu, že Antifa – nerovná sa “Kampf ums Ganze”. Časť pokladala tieto kroky štátu za pokrytecké, pretože napriek opatreniam voči neonacistom pretrvával v spoločnosti súhlas s pravicovými názormi. Ten mal základ v kontinuite národno-socialistických myšlienok, ktorými bola spoločnosť stále nakazená. Prejavovalo sa to aj v takzvanej “volkisch” (“ľudáckej”) nemeckej zahraničnej politike, napríklad pri uznaní Chorvátska, podpore Palestíny či v tendencii k historickému revizionizmu. Kedže sociálne štruktúry, ktoré tvorili základ nemeckého národného povedomia ako aj náckov ostali nedotknuté, bola aktivita štátu proti náckom považovaná za pokrytectvo.

Druhé krídlo antifašistického hnutia uznalo, že boj proti fašistom neponúka žiadne revolučné perspektívy a vyhranilo sa voči systému inými spôsobmi. Do popredia vystúpila predovšetkým kritika kapitalizmu, ktorý analyzovali ako komplexnú sieť sociálnych vzťahov, ktoré smerujú ku kríze. Neonacisti ponúkajú negatívne riešenie tejto prirodzenej tendencie kapitalizmu, ktoré tým že je založené na chybnej a antisemitistickej analýze, nemá potenciál na zmenu k lepšiemu, ale práve k niečomu oveľa horšiemu než je buržoázna kapitalistická spoločnosť. A práve preto je nutné aby sme v boji proti neonacistom pokračovali, aj keď v ňom nevidíme žiadne revolučné perspektívy. Tie by sme mali hľadať v konfrontácii s buržoázno-demokratickou spoločnosťou.

Zatiaľ čo následná diskusia v ďalšom období vážne znížila schopnosť radikálnej ľavice mobilizovať a mnoho antifašistov sa stiahlo z politického prostredia, otvorilo to aspoň cestu kritickému prehodnoteniu vlastných pozícií ľavice, čo v konečnom dôsledku viedlo k upevneniu vzťahov k teoretickým základom jej politiky.

Ako pristupuje vaša skupina k antifašizmu teraz? Zmenili ste nejak koncepciu, aby ste sa vymedzili voči liberálnemu, buržoáznemu antifašizmu?

TOP Berlin vychádza z tradície autonómnych Antifa skupín a najväčší potenciál mobilizovať má práve na tomto poli. Preto sme sa vždy pri našej účasti na antifašistických protestoch snažili trvať na našej vlastnej kritike väčšinovej spoločnosti. Napríklad: 1. mája 2008 v Hamburgu demonštrovali náckovia za “Volksgemeinschaft” (“ľudová pospolitosť”) a proti kapitalistickej globalizácii. Na mítingoch a letákoch pred touto akciou sme kritizovali ľudácke a antisemitistické pozície náckov. Navyše sme sa zúčastnili aj priamej blokády ich pochodu v Hamburgu. Ďalšia mobilizácia bola proti Anti-islamistickému kongresu, ktorý organizovala jedna krajne pravicová strana v Cologne v spolupráci s inými Európskymi ultra-pravicovými spolkami. S federáciou “ums Ganze” v ktorej je aj TOP Berlin sme rozbehli celonárodnú mobilizáciu. V článkoch a na našom vlastnom zjazde sme poukazovali na to, akú rolu zohráva chápanie kultúry spoločnosťou pri sebaurčení nemeckého národa. Tým sme chceli vystupovať nie len proti maskovanému rasizmu krajnej pravice, ale aj proti každodennému nacionalizmu väčšinovej nemeckej spoločnosti. Zároveň sme predostreli aj kritiku Islamu, ako reakčného riešenia krízy. Federácia “ums Ganze” sa spolupodieľala na protestoch zorganizovaním veľkej demonštrácie na konci kongresu.

Tieto dve mobilizácie názorne ukazujú náš prístup. Zúčastňujeme sa antifašistických protestov, ale snažíme sa aj o základnú kritiku s teoretickým obsahom.

Čo to teda znamená v praxi? Zmenilo sa zameranie vašich aktivít?

Skupina TOP Berlin vznikla iba v roku 2007 pred sumitom G8 v Heiligendamme, čo znamená, že na nás nemal vplyv Antifa Summer. Na rozdiel od našich predchodcov – Kritik und Praxis a Antifaschistische Aktion Berlin sa snažíme viac spúšťať naše vlastné kampane namiesto obmedzovania sa iba na odpoveď fašistickým hnutiam. V roku 2009 sme s “ums Ganze” otvorili proti-národnú kampaň s motom – “Staat. Nation. Kapital Scheisse. Gegen die Herrschaft der falschen Freiheit” (“Štát. Národ. Kapitál. Hovno. Proti nadvláde falošnej slobody”) Ako súčasť tejto aktivity sme vydali knihu kritiky štátu, zorganizovali sériu podujatí kritizujúcich pojem národ a zvolali celonemeckú demonštráciu proti oslavám šesťdesiateho výročia vzniku Nemeckej spolkovej republiky. V druhej polovici tohto roku budú “ums Ganze” a TOP Berlin pracovať hlavne na dvadsiatom výročí pádu berlínskeho múru a rozširovať svoju kritiku na výhrady voči reálne existujúcemu socializmu. Okrem toho budeme pokračovať v našej Jesennej škole marxizmu a venovať sa druhému zväzku Kapitálu.

Originálne interview nájdete tu.


poli na vybrali.sme.sk