Recenzia Akce! #17

V poradí sedemnáste číslo časopisu Akce! mám prečítané už dva, možno tri týždne. Písať recenziu po takej dobe by mohol byť problém. No má to aj výhodu. Budem písať o tom, čo vo mne zanechalo dojem. Ostatné vyšumelo do zabudnutia.

Čo sa týka obsahu – určite výborný rozhovor s Pullmanom, aktivistickou lezkyňou z Nemecka, článok o esencializácii Rómov a pohľad do konceptu Critical Whiteness, akokoľvek sa mi zdá pritiahnutý za vlasy, rozšíril mi obzory. Celý postmodernizmus, postanarchizmus a post-ľudský jazyk, v akom sú články na túto tému písané, ide mimo mňa, sory. Pritom ma teória zaujíma a považujem ju za dôležitú. Samozrejme zaujal výlet do nedávnej histórie autonómneho antifašizmu v Nemecku, diel prvý. A prakticky poňatá dvojstránka Ako zabrániť pogromu.

Po estetickej stránke si Akce! drží svoju štandardnú úroveň vo vnútri, kým o titulnú stránku sa postaral hudobník, grafik a sympaťák Bonus. Škoda len, že obálka posledné dve čísla nenesie jasnú značku/logo Akce! a upútavky na články, ktoré obsahuje. V kombinácii s predajom v zbytočnej zatavenej fólii si človek kupuje mačku vo vreci. Lepšie povedané, časopis si kúpi len ten, kto ho pozná. A to je škoda.

Tých zopár riadkov ako recenzia mi asi neprejde. Znova teda listujem: Úvodný článok mapujúci antifašistické aktivity v Nemecku od 80. rokov minulého storočia a končiaci v období približne o desať rokov neskôr, zhltnete na jeden dych. Vznik autonómnych antifašistických skupín, rasistické pogromy, znovuzjednotenie Nemecka a nárast nacionalizmu, rastúci počet neonacistov v uliciach, ale aj kroky vedúce k nadregionálnej spolupráci antifašistov a koncepcie „nakopme im riť“ vs. „revolučný antifašizmus“. Slušné čítanie. Dodatok za nadpisom hlásajúci, že ide o prvý diel, sľubuje pútavý pohľad do kuchyne nemeckej autonómnej scény aj nabudúce.

Rozhovor s historikom Michalom Pullmanom, zaoberajúcim sa štúdiom totalitných režimov pod názvom Anticiganismus: O námluvách neoliberalismu s rasismem, je pre mňa tým najzaujímavejším v tomto čísle. Rozsah pät strán A4 dáva tušiť, že sa okrem svojej práce dotkne viacerých aktuálnych tém. Sympatické postoje a odvaha prekročiť tieň historika a vyjadriť vlastnú interpretáciu spoločenského diania si získajú nejedného čitateľa:

„Mnoho lidí má dnes pocit, že jsme se od ideologie osvobodili, že tehdy byla ideologie a dnes jí nemáme, neboť můžeme „cokoliv“. A to je podle mne naprosto zásadní omyl. Nová ideologie byla podle mě založena na fetišizaci individuálních šancí a výkonu, zejména ve vztahu k ekonomickému prospěchu. Není náhodou, že základním „dobrem“, které by mělo spojovat všechny, se staly právě ideály flexibility, tvrdé práce, individuálních šancí, individuálních možností výdělku. To jsou v podstatě základní ideologické floskule, které nemají pevný obsah, ale jejich význam tkví v tom, že dokážou ospravedlnit určitou praxi, a naopak omezit či vyloučit praxi jinou, což je úkol ideologie.“

Všetkými tými lenivými Grékmi, pohostinnými Slovákmi, ženami, čo nevedia šoférovať, ale najmä cigánskymi muzikantami sa zaoberá článok Esencializace Romů a její praktické důsledky. Čiže kritikou teoretického prístupu menom esencializmus, ktorý vraví, že ľudia, resp. sociálne či kultúrne skupiny prichádzajú na svet s niečím, čo je dané od prírody a teda nemenné.

Nesmiem zabudnúť ani na rozhovor s aktivistkou na lane, ktorej sa policajti priznávajú, že ju poznajú z inštruktážnych videí, alebo ďalší rozhovor – tentokrát s čiernym pasažierom z bratislavskej skupiny Tribus, ktorá povýšila cestovanie bez lístka v MHD na politický boj.

Iste, v poslednom vydaní časopisu Antifašistické Akce je toho viac. A možno vás zaujme niečo celkom iné ako mňa. To sa však dá zistiť iba tak, že zbehnete do Intergalaktickej Obludy alebo Krčmy Kastelán v Bratislave a za dve päťdesiat si ho kúpite. Alebo objednáte cez kontrashop.sk.


poli na vybrali.sme.sk