Pomáhať si a chrániť bez fízlov!

Slovensko je šokované brutálnym videom z Nitry. To Slovensko, ktorého staršia generácia hovorí: „Ale veď fašizmus sme predsa porazili v štyridsiatom piatom“ a mladšia generácia sa zase škodoradostne vyjadrí: „Aspoň to Kotleba ukáže tým Smerákom“. Doteraz sa síce mnohí vysmievali upozorneniam antifašistov, články a autorov poukazujúcich na tento problém nazývali paranoidnými alebo platenými niekým „zhora“. Argumenty proti fašizujúcim tendenciám a ich nositeľom zľahčovali. Teraz sa ale občania odrazu cítia dotknutí. Brutalitou agresívnych útočníkov, neschopnosťou polície a iných oficiálnych orgánov.

K teroru, aký zachytáva video, dochádza v Nitre, ale aj mnohých iných mestách Slovenska kontinuálne (možno s občasným poklesom intenzity) už od začiatku deväťdesiatych rokov. Útočníci (rozumej neonacisti) sú väčšinou z radov športovo založenej mládeže s dobrými kontaktmi na bezpečnostné služby a nezriedka aj políciu, prípadne vplyvné osoby z komunálnej politiky. Obeťou často býva takzvaná „alternatívna mládež“, čo je aj nitriansky prípad. Tá naopak žiadne podobné kontakty nemá, čo vychádza už zo samotnej podstaty ich vymedzenia sa voči „mainstreamu“. Pre mnohých sú títo mladí, ktorí nezapadajú do rámca bežného občana a znova citujem: „bieli cigáni“…

Nie je ale potom trochu od veci spoliehať sa v ich prípade na pomoc tak sprofanovaných orgánov činných v trestnom konaní? Osobne som toho názoru, že je. V prvom rade to nefunguje a v druhom je to pod úroveň a dôstojnosť každého, kto sa vymedzuje voči statusu quo tejto spločnosti. Kto chce, vidí, že aj na Slovensku sa dá úspešne čeliť agresii náckov tým, že sa ľudia spoľahnú na vlastné sily a svojich priateľov. Samozrejme to nejde bez prípravy a budovania týchto schopností, čo je sám o sebe dlhodobý proces koncepčnej práce. Dôkazom sú alternatívne kluby a miesta napríklad v Bratislave, Košiciach či Banskej Bystrici, ktoré si sami nekompromisne vydupali svoju pozíciu zón, kde náckovia nie sú vítaní.

Nejdem ľutovať obete z klubu Mariatchi a ani im radiť. Chcem im iba popriať veľa síl, energie a odhodlania, aby sa im samým podarilo prevziať kontrolu nad svojou bezpečnosťou, svojim priestorom a tým aj čiastočne svojimi životmi, bez spoliehania sa na štát. Uvedomujem si, že je to beh na dlhú trať, no som presvedčený, že bez toho sa ich situácia nezlepší.

Držím vám palce!


poli na vybrali.sme.sk