Palach by sa divil

Pred pár dňami u našich západných susedov v parlamente prebehla diskusia o zaradení výročia upálenia Jana Palacha medzi významné dni. Nie, že by ma takéto rozpravy nejak zaujímali, no priživovanie sa na Palachovi zo strany pravicovej ODS a hľadanie antikomunistických ikon aj za cenu ohýbania histórie mi ide hore krkom.

V dôvodovej správe k zákonu sa uvádza “V západním světě se Jan Palach stal symbolem boje proti totalitní komunistické moci.” Symbolom sa možno stal, no skutočnosť, ako to už pri tvorbe legiend býva, nie je až taká jednoznačná. Palach pred svojim tragickým činom dokonca uvažoval o tom, že na protest obsadí s ďalšími študentami budovu rozhlasu (1,2) a bude vysielať výzvu ku štrajku na podporu Josefa Smrkovského, ktorý v období Pražskej jari patril k reformnému krídlu KSČ. Listy, ktoré zanechal pred upálením obsahujú dve základné požiadavky, po nesplnení ktorých mali “vzplanúť ďalšie pochodne” – zrušenie cenzúry a zastavenie vydávania okupačných Zpráv.

Fakt, že Palach bol pravdepodobne komunista a nebojoval proti režimu ako takému, sa však do mýtotvorby ODS príliš nehodí. Že ich na to musí upozorňovať zmrd Grebeníček zo stalinskej KSČM je len čerešničkou na torte.

Posledné čo chcem, je hrať sa so slovíčkami, či tu teda bol ten komunizmus alebo nie, prípadne vkladať nádeje do vývoja, ak by pri moci ostalo reformné krídlo KSČ. Ilúzie si nerobím. Ani o minulom režime. Nechcem ani spochybňovať obetu, ktorú Palach podstúpil pre ideály, ktorým veril. Ale dovolím si tvrdiť, že by Jana Palacha veľmi prekvapilo, kto všetko sa dnes z jeho činu snaží vytĺcť politický kapitál – pravičácka ODS, KSČM alebo fašisti.


poli na vybrali.sme.sk