Nie je všetko zlato, čo sa Chomsky

Počas ekonomickej krízy sa dostávajú do popredia ľavicoví intelektuáli ako Noam Chomsky, David Graeber alebo Howard Zinn. Je osviežujúce a inšpirujúce počuť kritiku kapitalizmu z čoraz viacerých úst, najmä od verejne známych osôb a kúpiť si ich knižky v bežnom mainstreamovom kníhkupectve (čo mimochodom nie je spôsobené tým, že kníhkupci túžia po libertínskom komunizme, ale tým, že dnes sa tieto knihy jednoducho predávajú lepšie ako kedykoľvek predtým). Zdá sa potom, že antikapitalizmus a túžba po spravodlivejšej spoločnosti sa pomaly dostáva do verejnej debaty. No kým sa začneme tešiť, je dôležité mať sa pozore pred tým, aby naše predstavy o tom, ako kapitalizmus prekonať, neboli viac ovplyvnené celebritnými akademikmi viac ako poctivou kritikou kapitalizmu a rokmi teoretickej práce celej radikálnej ľavice so všetkými jej úspechmi a slepými uličkami.

Jedným z populárnych receptov je aj takzvaná participatívna ekonomika. Každý iste pozná družstvo Mondragón v Baskicku či továreň Zanon v Argentíne. Budovanie autonómnych štruktúr, vzájomnej spolupráce a solidarity má iste nepochybne miesto aj v dnes, pri súčasnom spôsobe výroby, v rámci kapitalistických vzťahov. No zároveň tieto vzťahy priamo ovplyvňujú to, ako sa spomínané družstvá musia správať. Musia, pretože sú stále súčasťou kapitalistickej ekonomiky, v rámci konkurenčného prostredia, vystavené zmenám na trhu. Sú kapitalizmu podriadené, plne integrované do jeho fungovania a teda nie sú “semienkom v našej budúcnosti”. Je dobré o tom čítať, premýšľať a diskutovať. Nie je nič horšie ak sa hnutie, ktoré sa označuje za antiautoritárske, nekriticky podriaďuje autorite niekoľkých populárnych akademikov, nech sú ich práce akokoľvek zaujímavé a podnetné.

Kritickú diskusiu na túto tému medzi kolektívom libcom.org a Project for a Parcitipatory Society vydala nedávno Priama Akcia pod názvom “Participatívna spoločnosť alebo libertínsky komunizmus?”, v skratke sa o kritike družstiev dočítate v článku z ežurnálu “Družstva: jedna velká iluze”, alebo v texte preloženom na webe Krtkovej knižnice, o ktorom sme už písali dávnejšie – “Na samé mezi: Sebeorganizace v Řecku”. Z posledného menovaného pochádza aj nasledovný citát:

Diskurs autonomie, na němž staví řada z těchto iniciativ, spatřuje svůj konečný cíl v samosprávě výroby. I když pokusů o samosprávu není aktuálně zrovna mnoho, přibývá jich, což je znovu – a to je důležité – příznakem krize a snahy vyhnout se nezaměstnanosti. Tyto projekty jsou opět závislé spíše na vrtoších trhu než na rozhodnutích jejich členů. Aby si udrželi konkurenceschopnost, dělníci velmi často dobrovolně pracují déle a pilněji, bez nároku na mzdu a sami sebe chápou jako dělníky i jako vlastníky podniku. Když dosáhnou přebytku, reinvestují ho do nových samosprávných počinů. Vztah mezi prací a kapitálem je stále tu, jen není personifikován kapitalistou a dělníkem. Přesto však pořád existuje uvnitř týchž subjektů. Takže i přesto, že tyto podniky subjektivně nepohání motiv akumulovat, stále fungují jako kapitalistické podniky a jsou nuceny čelit otázce sebevykořisťování.


poli na vybrali.sme.sk