Kundy: Vyšívanie. Gender. Politika

Rozhovor so zakladateľkami Kundy Crew, skupiny venujúcej sa vyšívaniu. No na ich prácach nenájdete kvetinky, ani výjavy z dedinského života. Za to však slogany kritizujúce genderové stereotypy, propagujúce antifašizmus a medzinárodnú solidaritu. Samy svoj aktivizmus a zároveň koníček označujú ako radikálne vyšívanie. Odpovedali Eva (E) a Iva (I), pýtal sa Bertolt Brecht.

Prvá otázka bude obligátna – ako vám to vôbec napadlo? Predsa len, je to dnes dosť neobvyklý koníček a v spojení s radikálnymi alebo ironickými heslami máte o pozornosť postarané, čo je výborné. Bola motivácia propagovať nejaké myšlienky na prvom mieste a len ste si našli svoju formu, alebo naopak?
E: Nápad robiť niečo podobné prišiel s objavom austrálskej craftivistickej skupiny „radical cross stitch“ asi pred dva a pol rokmi. Niečo podobné sme videli na internete aj predtým, ale v nejakom momente ma Iva oslovila s tým, že prečo by sme nemohli robiť niečo podobné? A námety boli myslím od začiatku jasné – predsa len, vyšívať ružičky a zvieratká by bolo dosť samoúčelné. Toto je zábavka, ktorú našim starým mamám rady ponecháme

Vyšívanie asi zaberie dosť času, ako to zvládate? Beriete to ako “obeť” aktivizmu, alebo si pri tom aj oddýchnete?
E: S tým časom je to rôzne, záleží od toho, koľko mám školy, práce atď. Ako obeť to určite neberiem. Keby ma to nebavilo, tak to samozrejme nerobím. Nie je to pre mňa ani povinnosť, ani biznis a vyšívať sa dá všade – v podniku pri víne, doma pri filme, tiež je to dobrá zábavka na dlhé cesty, dlhé večery… Plus vyšívanie vrelo odporúčam tým, ktorí/é sa rozhodli prestať fajčiť, skvelo si pri tom zamestnáte ruky.
I: Vyšívam len keď sa mi chce, takže za obeť aktivizmu to rozhodne nepovažujem. Rada by som tomu venovala niekedy aj viac času než reálne mám.

Nad názvom Kundy Crew nejeden človek pozdvihne obočie, prečo toto meno? Stretávate sa kvôli tomu aj s negatívnymi reakciami?
I: Slová majú len ten význam, aký im priradíme. Slovo „kunda“ používame v rôznych kontextoch a málokedy to v našej reči znamená niečo negatívne. Ba priam naopak: „taká kunda!“ je napríklad výrazom obdivu, niečo ako „to je ale pašák!“. A je to celkom dobrý tester na ľudí – kto má a kto nemá problém to vysloviť. Zatiaľ to nikomu vyslovene nevadilo. Nedávno sme boli nominované na nejakú cenu za feministický „aktivizmus“ a celkom sme si ulietali na predstavách, ako to naše meno nahlas povedia do mikrofónu na slávnostnom odovzdávaní cien. Chvalabohu, nevyhrali sme to.

Koľko vás vlastne v skupine je? Akú má dynamiku? Ste už slávne, takže chce byť teraz veľa ľudí kundami?
E: Také stále kundy sme momentálne tri, nedávno k nám pribudla Nina, naša niekdajšia najskalnejšia fanynka. Ale máme aj viacero „detašovaných“ kúnd, čo si rady niečo vyšijú a potom sa tým pochvália, čo nás teda veľmi teší. V podstate sme taký voľnejší spolok.

Čo muži? Sú medzi kundami aj tí? Myslíte, že sa na ich počte odráža aj guľa na nohe/v hlave v podobe stereotypu, že vyšívajú len ženy?
E: Kundích mužov medzi sebou momentálne nemáme, ale boli sme milo prekvapené, že na naše workshopy ich prišlo celkom dosť a išlo im to super. Aj keď oproti ženám je to stále nepomer, ale taký istý nepomer vidím v záujme o feministické témy. S postojom že „to je predsa ženská práca“ som sa zatiaľ nestretla, vyšívať začal napríklad aj môj brat.
I: Kundy sú ženy aj muži, hocikto. Aj muži prichádzajú na workshopy a vyšívajú, aj muži si objednávajú naše veľdiela, aj muži nás podporujú.

Na sexistické a iné stereotypy odkazujete aj prostredníctvom hesiel na svojich prácach. Myslíte, že keď takto zironizujete nejaký steroetyp ako napr. skvelá výšivka “Bijem sa ako baba” niekoho to prinúti zamyslieť sa nad tým? Stalo sa vám aj, že vás vyslovene niekto nepochopil?
E: Myslím si že už samotná forma vecí, ktoré robíme má v sebe dosť veľkú dávku irónie, keďže v minulosti bolo vyšívanie presne tou „typicky ženskou činnosťou“ vykonávanou v izolácií domácnosti a určitým spôsobom symbolizovala vtedajšie nerovné postavenie žien. Je to technika, na ktorú treba trpezlivosť a my ju používame na sprostredkovanie vlastnej nasratosti, čo ma na tomto koncepte baví najviac. A ironické heslá typu „bijem sa ako baba“, alebo „na toto nemám maternicu“ vyšívame práve s úmyslom, aby to ľudí prinútilo zamyslieť sa, takže dúfam, že sa tak aj deje . Hlavne veľa týchto stereotypných fráz ľudia používajú bez toho, aby sa vôbec zamysleli nad ich obsahom, napríklad také slovo „zbabelec“, alebo fráza „na toto nemám gule“.
I: Zatiaľ nás ľudia celkom chápu.

Aký je váš politický background? Čo vás inšpiruje? Kľudne dajte autorov, smery, knihy…
I: Autorov, smery, knihy… ja som v tomto tak trochu buranka. Načítané veci mám všelijaké, ale keď sa to už raz do mňa vstrebe, neviem sa o tom akademicky vyjadrovať Som antifašistka, feministka, pankáčka, inteligentka. Cením si schopnosť kritického uvažovania a (seba)reflexie, verím v rovnosť, antiautoritárstvo, DIY a recykláciu, iróniu a nadsádzku.

Myslíte si, že by mali existovať v rámci emancipačného hnutia (komunistického, anarchistického) samostatné organizácie, ktoré by v rámci hnutia presadzovali emancipáciu žien ako napr. Mujeres Libres v Španielsku alebo Lotta Feminista v Taliansku? Jednoducho vlastné organizácie, dbajúce na to, aby sa táto otázka nedostala na druhú koľaj?
I: Pre mňa je problémom, keď ľudia v scéne podporujú rovnosť v jednom aspekte a ignorujú v inom. Bojujú proti neonacistom, ale tiež pičujú na Rómov. Obviňujú terče ako ľudí, ktorí popierajú rovnosť, no na druhej strane ignorujú vlastné stereotypy, týkajúce sa napríklad aj žien. Ja to vnímam ako rôzne časti jednej veci – ak verím v rovnocennosť a ne-diskrimináciu, tak ju chcem pre všetkých. Môže človek bojovať za práva zvierat a nebojovať za práva žien? Môže človek bojovať proti konzumu a moci zbohatlíkov a nebojovať za sociálne slabších? Dá sa byť antifašistom a anticiganistom zároveň? Napríklad v Čechách je táto stránka aktivizmu rozvinutejšia – ľudia zo scény sa angažujú vo väčšom spektre tém: riešia feminizmus, genderfuck, queer, LGBT, anticiganizmus… na Slovensku sú ľudia zatiaľ „len“ antifašisti/ky.

Pred časom sa otázka sexizmu preberala aj na portáli hard-core.sk, sledovali ste to? Autorka v článku kritizovala zobrazovanie ženy v médiách, resp. “fašistický ideál krásy”. Myslíte, že je normálne používať také silné slová ako je fašizmus v otázkach sexizmu? Neškodí to pochopeniu jedného aj druhého problému?
E: Ten článok považujem za celkom nešťastný. V prvom rade sa v ňom vyskytuje dosť veľa tvrdení, ktoré sú značne mimo reality, celkom ostro generalizuje mužské/ženské správanie a konanie. Čo sa týka mužov, tak je vyslovene sexistický, hlavne v závere. Tiež si myslím, že ideálom krásy, ktorý pretláčajú médiá, sú zasiahnutí (stále viac) aj muži – a rovnako negatívne. Keď už autorka chcela písať o sexizme, možno si mala vybrať nejaký lepší príklad.
No a čo sa týka toho prirovnávania k fašizmu – jednak v tom vidím celkom divokú banalizáciu fašizmu a na druhej strane, ak už chcem poukázať na závažnosť sexizmu, tak prirovnávať ho k niečomu s minimálnou podobnosťou a navyše takými následkami nie je veľmi prospešné.
I: Spomínaný článok by chcel byť feministický, ale bohužiaľ taký vôbec nie je. Je tam najmä strašná hromada seminárkových klišé a autorka samotná prezentuje množstvo stereotypov, ktoré sú sexistické, nie feministické.

Aký efekt mal podľa vás ten článok? V diskusii som zachytil myšlienku, že miesto takého rezignovaného a “uplakaného” článku, by bolo možno lepšie stavať na nejakej pozitívnej akcii – vysvetľovať, inšpirovať atď. Myslím, že presne to robíte vy, rúcate stereotypy o neaktívnych ženách na okraji a pritom s nadhľadom, iróniou a humorom. Ako vnímate tieto rozdielne prístupy?
I: Prínos tohto článku vidím len v tom, že rozpútal zaujímavú debatu. Ale ak z neho niekto nabral dojem, že „toto je feminizmus“, tak narobil viac škody než úžitku.
E:Tá diskusia k článku bola až prekvapivo na úrovni, čo je veľké plus. Ja primárne vôbec nie som proti nasratým kritickým článkom, pokiaľ majú hlavu a pätu. A čo sa týka aktivity/pasivity žien – nenechať sa odradiť, alebo znechutiť, hnev vie byť aj celkom kreatívna vec a treba ho využiť konštruktívne.

Nedávno bol náš blog obvinený zo sexizmu, kde nám vyčítali, že jeden z našich autorov stotožnil sexuálnu príťažlivosť s antifašistickými postojmi. Aký na to máte názor? V minulosti a napr. aj v článku na hc.sk bola zase kritizovaná jedna staršia nálepka Antifašistickej Akcie s Rytmusom držiacim modelku v tangáčoch so sloganom “Fuck racism!”, čo vravíte na ňu?
E: Tak tú nálepku mám v zuboch odkedy som ju prvýkrát videla. Je mi celkom jedno, či je tam Rytmus, lebo niekto iný, problém mi tam robí ten držiak v podobe ženského zadku, ktorý tam je absolútne neúčelný, pasívny, anonymný. Takisto mohol držať stoh slamy, alebo hocičo iné, plní tam len funkciu nejakého objektu, ktorý má zaujať. To isté ako keď niekto použije na reklamu záložne nahú ženu. A myslím si, že práve Antifašistická akcia by sa k takýmto počinom mala stavať kriticky a nie bezmyšlienkovite kopírovať. Minule som normálne uvažovala, či ju nestrhnem: predsa len sa snaží vyjadrovať odpor k niečomu, čo neznášam, ale svojím prevedením symbolizuje niečo, čo neznášam tiež.
I: Nálepka s Rytmusom je sexistická, pretože zobrazenie nahého ženského tela je tam bezúčelné. Ten váš článok je mierne sexistický, pretože o tej nemeckej kampani by sa dalo informovať aj vyberanejšími slovami. Ľudia majú rôzne hranice vnímania toho čo je a čo nie je sexistické. Myslím si, že môj radar je značne senzitívny a predsa sú ľudia, ktorí sú na tieto veci oveľa citlivejší a na druhej strane burani/ky, ktorí sú absolútne hluchí/é a slepí/é na tieto veci.

Sexizmus necháme už tak. Čo vlastne robíte okrem vyšívania? Venujete sa aj nejakému inému druhu umenia? Alebo športu?
E: Ja sa venujem hlavne škole, študujem históriu a keďže som predtým chodila na umeleckú priemyslovku, tak sem tam si aj niečo kreslím, snažím sa popri tom čo najviac čítať…
I: Venujem sa práci a sebe. A hoci nemám rada športovanie (len sa pri tom spotíš a skackajú ti kozy, predsa!), začala som s behaním a nie je to také zlé. Veľa čítam a rada počúvam ľudí aj všelijaké hudby. Guilty pleasure – ľudové piesne. A teším sa na prvé plody z našej komunitnej záhradky.

Dajte nám tipy na nejaký film alebo knihu, ktoré vás v poslednej dobe zaujali, alebo ktoré jednoducho musíme vidieť/čítať.
I: Napríklad Mužov nemožno znásilniť od Märty Tikkanen (Aspekt, 1998). A všetky archívne čísla zinu Bloody Mary – tie články sú často už neaktuálne, ale je to krásny obraz doby a svojho vývinu.

Všimol som si, že na vašom FB profile ste pred Vianocami propagovali akciu s predajom punča, výťažok mal putovať na znesiteľnejší život utečencov. Zaujímate sa nejak špeciálne o túto problematiku?
I: Ja som viac než dva roky pracovala v neziskovej organizácii, ktorá poskytovala právnické, psychologické a sociálne služby utečencom, ktorí na Slovensku žiadajú o azyl. Majú sa tu na piču. Slovensko sa tých ľudí bojí, nechce ich, nepomáha im. Asi potrvá viac než výmenu jednej generáciu úradníkov, aby sa v tejto oblasti niečo zmenilo.

A späť k vyšívaniu – robíte aj workshopy vyšívania, ide to? Chodia ľudia? Aké sú ich reakcie a ako takéto akcie pôsobia na vás?
I: Je super vidieť veľkého potetovaného muža vyšívať! Ľudia chodia, tešia sa, zapájajú sa. A my sa tešíme z nich a s nimi. Zatiaľ sme organizovali workshopy radikálneho vyšívania v Prahe a v Bratislave, no už máme ponuky aj z iných miest, takže v lete možno urobíme kundie turné.

pozri aj:
FB profil a galéria kundích diel


poli na vybrali.sme.sk