Jozef Tiso a Židia – reakcia na časté mýty v tejto oblasti

V pondelok 10.12. 2012 sa pod záštitou Univerzitnej knižnice v Bratislave uskutočnila beseda o Jozefovi Tisovi. Po úvodných vstupoch odborníkov, prišli na rad otázky z publika. Ako to býva zvykom na tematicky podobných akciách, vo veľkej miere lákajú typy ľudí, ktorí nekriticky, jednostranne a viac v emočnej rovine vnímajú históriu spojenú so Slovenskou republikou v rokoch 1939-1945 a jej protagonistov. Inak tomu nebolo ani teraz a padli mnohé názory a stanoviská, primárne sa dotýkajúce židovskej otázky a vzťahu Jozefa Tisa k nej, s ktorými nemožno súhlasiť. Mnohé veci vyjasnili samotní aktéri besedy, ale rád by som vo forme článku stručne niektoré fakty zopakoval, rozšíril a doplnil o ďalšie pohľady. K daným skutočnostiam sa budem vyjadrovať chronologicky, tak ako k udalostiam reálne prichádzalo.

Tiso a protižidovské zákonodarstvo
Všetci, ktorí blahorečia, glorifikujú a zbavujú zodpovednosti Jozefa Tisa za udalosti, ktoré sa v rokoch 1939-1945 Židom odohrali, by si mali v prvom rade uvedomiť, že deportácie v roku 1942 boli iba logickým vyústením rôznych vládnych nariadení, resp. nariadení s mocou zákona a ministerských vyhlášok, ktoré už od prvého roku existencie štátu systematicky vylučovali Židov z verejného života, diskriminovali a pauperizovali.

Tiso do októbra 1939 ako premiér podpisoval všetky protižidovské nariadenia vlády. Takisto podpísal dôležitý ústavný zákon (210/1940 Sl. z.), ktorým Snem SR odovzdal vláde plnú moc na jeden rok – aby celkom vylúčila židovských občanov zo slovenského hospodárstva a sociálneho života, lebo „riešenie židovskej otázky sa musí postaviť na úplne nové základy,“ musí sa riadiť „tempom dnešných čias“ a „pri riešení tak naliehavej otázky treba pokračovať urýchlene.“

Aj z uvedeného vyplýva, že obľúbený mýtus o tom, ako Tiso nepodpísal Židovský zákon je bezpredmetný a to z viacerých dôvodov. Po prvé, dôvod jeho nepodpísania je úplne prozaický – vládne nariadenia (a to ani v iných, nežidovských záležitostiach) nepodpisoval, lebo mu to neukladala ústava. Po druhé, Tiso text židovského kódexu poznal, viackrát sa k nemu vyjadril a nikdy neprotestoval voči jeho zneniu – vyhradil si však právo, aby mohol dávať výnimky spod jeho platnosti.  A po tretie, ako som už naznačil, aj keby sme sa zamerali iba na to, čo Tiso podpísal či nepodpísal, tak jeho podpis nájdeme vo viacerých vyššie uvedených prípadoch, plus podpísal aj ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. o vysťahovaní Židov. Celkovo možno skonštatovať, že aj keď mal Tiso zákonnú možnosť vyjadrovať sa, či vrátiť zákony na prerokovanie, všetky protižidovské zákony podpísal (do znenia zasiahol iba v jednej marginálnej záležitosti pri zákone o židovských podnikoch).

Tiso a deportácie v roku 1942
Čo sa týka deportácií, ktoré sa začali na jar 1942, treba uviesť jednu zaujímavú skutočnosť. Zaiste predstavitelia SR netušili, že slovenskí Židia sú vyvážaní priamo do plynových komôr, ale treba poukázať na celý kontext situácie: ožobračená skupina obyvateľstva je niekam násilne vyvezená, za nedôstojných podmienok a celkovej atmosféry nenávisti živenej domácou propagandou. Naozaj dotyční činitelia (vrátane Tisa) verili, že so Židmi sa bude zaobchádzať dobre a idú iba na práce do Nemecka, ako chodievali slovenskí robotníci? Nevraviac o tom, že už minimálne od polovice roku 1941 prenikali správy od slovenských dôstojníkov z východného frontu o tom, ako brutálne sa zaobchádza so Židmi zo strany Nemcov.

Často opisovaná je situácia zo 6. marca 1942, keď k Tisovi prišli intervenovať rabíni, aby sa nevzdal prezidentskej funkcie a odovzdali mu memorandum, ktoré osobne prevzal. V ňom ho prosia o milosť a pomoc vo svojej situácii. Je pravda, že aj samotní Židia chápali Tisa ako politika, ktorý patril k umiernenému krídlu HSĽS a vkladali doňho svoje posledné nádeje – u Tuku či Macha by takúto aktivitu pokladali určite za zbytočnú. Ale ak sa povie A, musí sa povedať aj B. Rabín Frieder, ktorý Tisovi odovzdával memorandum si do svojho denníka zapísal aj svoje dojmy z tejto situácie: „Myslel som, že pri čítaní týchto slov, napísaných od srdca, aj bezcitný človek bude dojatý. Avšak, odchádzajúc od prezidenta, som nemal pocit, že by ho moje slová dojali, alebo pohli k nejakej zmene.“ Ako vieme, o pár týždňov odišiel zo Slovenska prvý transport.

K samotným deportáciám sa viaže viacero mýtov a niektoré odzneli aj na besede. Klasická je rôzna manipulácia s číslami o počte deportovaných. Padlo napríklad číslo 42 000, ktoré mal dotyčný vraj od samotného Alexandra Macha. Diskusia o tomto nemá veľký zmysel, dokumenty hovoria jasnou rečou: deportovaných bolo celkovo podľa Ministerstva vnútra 57 628 židovských občanov.

Ďalší známy mýtus sa dotýka toho, že slovenská vláda alebo Alexander Mach alebo prezident samotný (údaje sa rôznia) zastavili deportácie na jeseň po tom, čo Nemci odmietli pripustiť slovenskú vyšetrovaciu komisiu do Nemecka. Často sa uvádza aj list, ktorý napísal neznámy Žid, ktorému sa podarilo utiecť z Osvienčimu biskupovi Jánovi Vojtaššákovi. V liste opísal, čo sa tam odohráva. Tento list sa vraj dostal až k Machovi, ktorý deportácie zastavil. K tomuto sa dá uviesť iba nasledovné: nijaký takýto list ešte žiaden historik nenašiel a takisto neexistuje v archívoch nijaký záznam o tom, že by boli deportácie zastavené z rozkazu vyššej inštancie. K Vojtaššákovmu údajnému listu ešte nasledovné: aj keby sme jeho existenciu pripustili, tak táto intervencia mohla zaistiť maximálne neobnovenie transportov na jar 1943. Celá táto udalosť, o ktorej vieme len na základe Machových povojnových svedectiev („Začiatkom marca 1943 dostal som list od spišského biskupa Jána Vojtaššáka. Bol to otrasný list…Obsah listu bol: Židia, vyvezení zo Slovenska už nežijú.“), sa udiala až po tom, ako boli transporty už prerušené.

A prečo boli prerušené? Pravda je taká, že viac už jednoducho nebolo koho vyvážať. Židia, ktorí na Slovensku ešte zostali a mali výnimky, boli potrební – išlo o lekárov, zverolekárov, inžinierov a pod. Časť z nich, vrátane rodinných príslušníkov, bola umiestnená v židovských pracovných táboroch (Nováky, Sereď, Vyhne). K uspokojivému zodpovedaniu tejto otázky treba sledovať vývoj frekvencie samotných deportácií. Už v júni 1942 sa tempo transportov viditeľne spomalilo – na to reagoval šéf Ministerstva vnútra I. Koso nariadením, že vlaky budú odchádzať už iba raz týždenne a to v piatok. Ani toto znížené tempo sa však vôbec riadne nedodržiavalo – do 20. októbra 1942 odišlo „iba“ päť deportačných vlakov. Limit na vypravenie transportu sa ťažko napĺňal, takže sa počty dopĺňali aj pri rôznych raziách, osoby sa brali z nemocníc, starobincov, z ústavov pre choromyseľných či zo slepeckých ústavov. Navyše existuje záznam z 10. novembra o slovensko-nemeckom rokovaní, na ktorom nemeckí zástupcovia uviedli, že deportovať možno len do 15.12. 1942 – ešte dva transporty. Následné obnovenie by bolo možné až na jar 1943. Ani tieto dva transporty už vypravené neboli, pričom je vidieť, že impulz na prerušenie deportácií prišiel aj z nemeckej strany.

Tisove prejavy a články k židovskej problematike
Nemožno nespomenúť ani na Tisove prejavy a články k tejto problematike. Tiso nechápal antisemitizmus rasovo, prejavil sa uňho v našich podmienkach typický sociálny a náboženský antisemitizmus (z prejavu z roku 1940): „…nedajbože, aby to (vojnu) Nemec prehral. Všetci Židia by prišli naspäť… celá táto vojna je vojnou sociálnou proti židovskému kapitálu… Plní sa na nich (na Židoch) kliatba, keď žiadali na Pilátovi smrť Kristovu.“ Jeho najznámejšie a najdiskutovanejšie vyjadrenie na margo Židov je nasledovné: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. (…) A urobili sme to z príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“ Tento prejav odznel na ľudovom zhromaždení v Holíči 15. augusta 1942, teda v čase, kedy už boli desaťtisíce Židov deportovaných. Ako poznamenal aj historik Ivan Kamenec na besede – Tiso by urobil lepšie, keby v niektorých prípadoch, keď mal hovoriť, hovoril, a v niektorých, keď nemal hovoriť, mlčal. Žiaľ, bolo to presne naopak.

Tiso a židovské výnimky
Často sa hovorí aj o počte výnimiek, ktoré Tiso udelil Židom, aby ich ochránil pred transportami. Najčastejšie sa uvádza telegram od Ludina (nemecký veľvyslanec na Slovensku), v ktorom sa uvádza 35 000 výnimiek. Treba však oddeľovať samotný počet výnimiek a počet výnimkami chránených osôb (výnimka zahŕňala aj rodinných príslušníkov). Každopádne, na základe doterajšieho výskumu vieme, že Tiso udelil viac ako 800 prezidentských výnimiek, kým žiadostí bolo ku koncu roka 1943 okolo 20 000. Existovali aj ministerské výnimky pod záštitou rôznych ministerstiev, ktorých sa udelilo viac, takže Tiso v tejto oblasti nebol „najštedrejší.“ Celkovo je však počet 35 000 chránených osôb prehnané číslo, reálne išlo zhruba do 20 000 Židov, ktorí po prvej vlne deportácií zostali na Slovensku.

Chcem však poukázať aj na istú pokrivenú logiku – najprv Židov zbavíme sociálnych, občianskych a iných práv, potom im zoberieme majetok, začneme ich vyvážať a až následne ich začneme ochraňovať prostredníctvom výnimiek (za ktoré si mimochodom podaktorí činitelia nechali aj pekne zaplatiť) pred režimom, ktorý sami zosobňujeme…

Tisova politika „menšieho zla“ a udalosti v roku 1944
Spomína sa aj politika menšieho zla, ktorú údajne zastával Tiso. Istotne, keby mali väčšiu moc radikáli ako Tuka či Mach, možno predpokladať, že vývoj by bol pre židovské obyvateľstvo ešte horší. Na tomto mieste by som však chcel napadnúť samotný koncept menšieho zla, ktorý jednoducho neplatí a ani po morálnej stránke nie je ospravedlniteľný. Menšie zlo nakoniec vždy prerastie do zla veľkého. Potvrdilo sa to aj v slovenskej realite, konkrétne pri deportáciách na jeseň 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania, keď réžiu deportácií plne prevzali nacisti a preživším Židom nepomohli ani výnimky. Akokoľvek by mohli byť Tisove snahy o realizáciu politiky menšieho zla úprimné, skončila sa tak či tak tragicky.

Tu by som rád poukázal na jednu skutočnosť: keby Tisovi naozaj išlo iba o dobro všetkých a všetko ostatné bola iba hra pre Nemcov, prečo zastával postoj vernosti k Nemcom až do konca? V lete 1944, kedy už naplno prebiehali prípravy na Povstanie boli do konšpirácie zapojení či mali vlastné plány viacerí exponovaní predstavitelia slovenskej armády (Ferdinand Čatloš, Augustín Malár) a aj podaktorí predstavitelia umiernených ľudákov (Pavol Čarnogurský). Podľa Laca Novomeského dokonca aj ilegálny odboj očakával, že by Tiso mohol prejsť na ich stranu a tak podporiť myšlienku SNP. Samotný Tiso vedel, že sa niečo chystá, ale nenasledoval prípad napríklad Rumunska, ktoré sa pod geopolitickou realitou odvrátilo od Hitlera a prešlo na stranu Spojencov. Síce vieme o Tisovom silnom antiboľševizme, ale v záujme ľudí na Slovensku, mohol vykonať ako prezident isté kroky a tým minimálne zmierniť negatívne dôsledky, ktoré potom nevyhnutne prišli – ako pre Slovákov, tak aj Židov.

Poslednú vec, ktorú na tomto mieste spomeniem, je až cynický list, ktorý Tiso 8. novembra 1944 adresoval pápežovi Piovi XII. V liste údajne ospravedlnil opatrenia slovenskej vlády. Vyberám z neho časť týkajúcu sa našej témy: „Je potrebné ešte poznamenať, že Česi a Židia, ktorí sa počas piatich rokov existencie Slovenskej republiky mali dobre, koncom augusta sa otvorene spojili s nepriateľskými parašutistami rôznych národností, ktorých zhodili na Slovensko zo vzduchu a začali otvorenú vzburu proti Slovenskej republike.“

Okrem toho, že Tiso klamal vo vlastnej interpretácii začiatku Povstania, o ktorom mal úplne iné vedomosti, je fascinujúca tá časť, kde spomína, že Židia sa mali dobre. Toto klamstvo napísal v súkromnom liste najvyššej cirkevnej autorite – v čase, keď už vedel, ako dopadli Židia deportovaní v roku 1944 a keď sa opäť obnovili transporty zo Slovenska. List napísal v reakcii na intervenciu vatikánskeho chargé d´affaires Burzia, ktorý Tisa požiadal, aby sa pokúsil zamedziť zatýkaniu židovských osôb vrátane konvertitov, na čo Tiso reagoval, že o tom nič nevie a preto ho Burzio obvinil z klamstva. Urazený Tiso Burzia po hádke nediplomaticky vyhodil. Napriek tomu Burzio ešte raz navštívil prezidenta v prospech prenasledovaných Židov. O výsledku stretnutia napísal 6.oktróbra 1944 do Ríma list, v ktorom sa uvádzalo: „Nenašiel som u neho nijaké pochopenie a ani jediné slovo súcitu s prenasledovanými: v Židoch vidí príčinu každého zla a bráni opatrenia Nemcov proti Židom ako diktované najvyššími vojnovými záujmami.“

Na záver chcem pre objektívnosť podotknúť, že by sa dali uviesť aj tendencie a fakty, ktoré by Jozefa Tisa vykreslili v pozitívnejšom svetle. Cieľom tohto článku však nie je Tisa idealizovať ani démonizovať. Cieľom je poukázať na fakty v zmysle reakcie na niektoré časté mýty, ktoré sa s osobou slovenského prezidenta spájajú.

Zdroje:
ĎURICA, S. Milan. Jozef Tiso a Židia. Bratislava : LÚČ, 2008, 136 s.                        HLAVINKA, Ján – KAMENEC, Ivan. Spory o biskupa Vojtaššáka. Bratislava : DOKUMENTAČNÉ STREDISKO HOLOKAUSTU, 2008, 64 s.
JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. Bratislava : Kalligram, 2004, 525 s.
KAMENEC, Ivan – PREČAN, Vilém – ŠKORVÁNEK, Stanislav. Vatikán a Slovenská
republika (1939-1945). Dokumenty. Bratislava : SLOVAK ACADEMIC PRESS, 1992, 228 s.
KAMENEC, Ivan. Po stopách tragédie. Bratislava : ARCHA, 1991, 304 s.
KAMENEC, Ivan. Tragédia politika, kňaza a človeka. Bratislava : ARCHA, 1998, 148 s.
NIŽŇANSKÝ, Eduard – KAMENEC, Ivan. Holokaust na Slovensku 2 – Prezident, vláda, Snem SR a Štátna rada o židovskej otázke (1939-1945). Dokumenty. Bratislava : Nadácia Milana Šimečku, Židovská náboženská obec, 2003, 364 s.
NIŽŇANSKÝ, Eduard. Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava : Kalligram, 2010, 296 s. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Holokaust na Slovensku a nacistické Nemecko. In História – revue o dejinách spoločnosti, 2009, ročník 9., číslo 5-6, s. 50-58.
VNUK, František. Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, Ozveny, 1991, 394 s.


poli na vybrali.sme.sk