Fašizujúce tendencie v Chorvátsku

„Zákaz“ homosexuálnych manželstiev
1. decembra sa v Chorvátsku konalo referendum, ktorého cieľom bolo de facto znemožniť homosexuálnym párom uzavrieť manželský zväzok. Iniciátormi boli rôzne občianske združenia za oficiálnej podpory chorvátskej katolíckej cirkvi a opozičných strán. Referendum bolo platné aj napriek slabej, len približne 38-percentnej účasti tamojšieho obyvateľstva. Navzdory odporu LGBT aktivistov a odsúdeniu referenda niektorými médiami a politickými stranami, Chorváti v referende rozhodli, že do ich ústavy sa dostane zmienka o manželstve, ktorá ho definuje ako zväzok medzi dvomi ľuďmi opačných pohlaví. Za hlasovalo približne 65 percent zúčastnených voličov. Prakticky to znamená zákaz, respektíve nemožnosť uzatvoriť homosexuálne manželstvo, definovaný najvyššou chorvátskou právnou normou.

Samotné referendum by sa dalo interpretovať aj inak ako fašizovaním spoločnosti, napríklad ako katolícku iniciatívu. Avšak v chorvátskom prípade, prihliadajúc na historické okolnosti a lokálne pomery, sa domnievam, že sa jedná o znak fašizácie spoločnosti a preniknutie nacionalistických a ultrakonzervatívnych prejavov do právnych noriem, ako súčasti širšej fašistickej politiky. Takáto definícia je totiž schodná pre chorvátsku judikatúru, takisto ako aj pre Európsku úniu, ktorej je Chorvátsko členom. Občianskej verejnosti, ktorá hlasovala za sa tiež nejavila príliš radikálne. Pre chorvátskych nacionalistov a fašistov je to veľká výhra a motivujúci moment, keďže sa im podarilo na ako-tak verejnosti prijateľnej téme dokonale parazitovať a zmeniť dokonca ústavu.

Pre úplnosť treba dodať, že necelé dva týždne potom reagovala stredoľavá vláda novým zákonom, ktorý homosexuálnym párom zaručuje väčšinu rovnakých práv, aké majú heterosexuálni manželia. Chorvátski homosexuáli sa tak dostali do paradoxnej situácie, kedy bol ústavný zákon, ktorý ich diskriminuje katalyzátorom zákona, ktorý ich práva vylepšil. Stále však oproti manželským zväzkom opačných pohlaví postrádajú niektoré práva, ako adopcia detí a iné.

„Radikalizácia 2013“?
Otázne je, či je referendum prejav novej vlny radikalizácie a stúpajúceho nacionalizmu, alebo skôr dlhodobým výsledkom nacionalistov. Nacionalizmus hral v Chorvátsku podstatnú rolu už od 60-tych rokov 20. storočia a formoval politiku štátu. Politická forma kapitalizmu sa v Chorvátsku síce počas storočia viackrát výrazne zmenila, ale spájajúci prvok – nacionalizmus – ostal.

Na konci 19. storočia zohral pre nacionalistov dôležitú úlohu Ante Starčević a jeho strana práva, na ktorú sa neskôr odkazovali chorvátski fašisti (Ustašovci) v medzivojnovom období a počas II. svetovej vojny. V tom období to bol jeden z dvoch dominantných politických prúdov, druhý bol pro-juhoslovansky orientovaný. Pre Starčevićovu politiku boli príznačné veľkochorvátske, nacionalistické a protisrbsky zamerané názory, žiadajúce vytvorenie tzv. Veľkého Chorvátska v rámci monarchie Rakúsko-Uhorska.

Prvá svetová vojna následne vytvorila podmienky pre vzniky nových národných štátov, ktoré nahradzovali dovtedajšie monarchistické zriadenia. Aj na základe takzvaného „práva národov na sebaurčenie“ došlo v Európe k historicky najväčším geopolitickým zmenám. Balkán to samozrejme neobišlo a tak vzniklo Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa o jedenásť rokov premenovalo na Juhosláviu. Avšak v roku 1939 s príchodom II. svetovej vojny získali Chorváti autonómiu a o dva roky neskôr, po faktickej likvidácii Juhoslávie nacistickým Nemeckom, vyhlásili Ustašovci „nezávislosť“. Chorvátsko sa stalo satelitom Nemecka a do čela Ustaše sa postavil Ante Pavelić, ktorý prijal titul vodca a vytvoril jeden z najkrvavejších a najbrutálnejších režimov druhej svetovej vojny. Chorváti v období druhej svetovej vojny vynikali aj v protižidovskej politike, kde často brutalitou tromfli aj nemeckých nacistov.

Pre porovnanie chorvátski fašisti neprijali právne normy, ktoré by definovali nepriateľov, ako tomu bolo napríklad v Nemecku alebo na Slovensku (protižidovské nariadenia a iné právne normy). Naopak zadefinovali sami seba ako árijcov, a tým mohli okrem Židov označiť za svojich nepriateľov aj Srbov, ktorých vraždili rovnako ako Židov. Metódy vraždenia mali obzvlášť drastické. Ustašovci si postavili vlastný koncentračný, alebo lepšie povedané exterminačný tábor Jasenovac, kde vraždili najmä pravoslávnych Srbov, Židov, Rómov a politických väzňov. Mnohokrát používali na vraždy v rámci šetrenia nábojov krompáče alebo iné roľnícke náradie, prípadne hádzali zviazaných ľudí do rieky.

Po vojne bola obnovená Juhoslávia, v ktorej sa opäť dobre darilo nacionalizmu, keďže to bol multi-národnostný štát. Napätie vyeskalovalo až do občianskej vojny medzi Srbmi a Chorvátmi. Vojna bola bezprostredne vyvolaná jednostranným vyhlásením samostatného Chorvátska, trvala štyri roky a skončila sa v roku 1995. Chorvátsko odvtedy prešlo Tudjmanovim autoritatívnym režimom, proeurópsky ladeným liberálnym kapitalizmom, ktorý krajinu priviedol začiatkom tohto roka do EÚ. Nacionalisti však ostali tak, ako aj v iných krajinách skeptickí a proti EÚ opozične ladení.

Nostalgia za ustašovcami alias fašizmus po chorvátsky
V posledných desaťročiach nie je ničím výnimočným prejavovanie sympatií chorvátskych nacionalistov k vojnovému fašistickému režimu Ante Pavelića. Tak ako na Slovensku glorifikujú neonacisti Tisov režim, chorvátski neonacisti sa prikláňajú k svojej vojnovej minulosti. Rozdiel je však ten, že v Chorvátsku sa k Ustašovcom neprikláňajú a priori iba neonacisti, ale aj veľká časť verejnosti pre svoj silný nacionalizmus a pretrvávajúce protisrbské vášne.

Významným (možno najvýznamnejším) nositeľom nacionalizmu, fašizmu a obhajoby ustašovcov je populárny chorvátsky spevák Marko „Thopmson“ Perković. Jeho rovnomenná kapela Thompson slávi v Chorvátsku obrovské úspechy a svojimi textami ovplyvňuje obrovské množtvo ľudí. Práve texty tejto rockovej kapely stoja za povšimnutie.

Úryvok z textu piesne „Jasenovac i Gradiška Stara“:
Jasenovac i Gradiška Stara, to je kuća Maksovih mesara
U Čapljini klaonica bila, puno Srba Neretva nosila
Sjajna zvijezdo iznad Metkovića, pozdravi nam Antu Pavelića

V preklade:
Jasenovac a Gradiška Stara, to je dom Maksa* mesiara
V Čapljine bol bitúnok, veľa Srbov plávalo v Neretve**
Nad Metkovićom svieti hviezda, pozdravme Ante Pavelića

* Vjekoslav “Maks” Luburić bol generálom ustašovských ozbrojených síl a zároveň veliteľom exterminačného tábora Jasenovac
** Neretva je rieka; odkazuje sa tu na vraždenie Srbov hádzaním do rieky

V inom texte, konkrétne „Evo zore, evo dana!“ sa spieva:
Oj Ustaše braćo mila, duboka je voda Drina.
Drinu treba pregaziti, i Srbiju zapaliti.

V preklade:
Ej ustašovci, drahí bratia, rieka Drina je hlboká,
Drinu treba prekročiť a Srbsko zapáliť.

Po megakoncerte na štadióne Maksimir v Záhrebe v roku 2007, ktorého sa zúčastnilo vyše 60-tisíc ľudí bol Thompson obviňovaný z fašizmu. Na svoju obhajobu vtedy povedal, že on ani členovia jeho kapely nevideli na koncerte nikoho s ustašovskými znakmi. Posúďte sami.

Hajlujúca fanynka v Ustašovskej čiapke na štadióne Maksimir pred koncertom kapely Thompson.
Hajlujúca fanynka v Ustašovskej čiapke na štadióne Maksimir pred koncertom kapely Thompson.
Hajlujúce publikum na koncerte kapely Thompson (Maksimir 2007).

Hajlujúce publikum na koncerte kapely Thompson (Maksimir 2007).

Detail hajlujúceho publika na štadióne Maksimir.

Detail hajlujúceho publika na štadióne Maksimir.

O ďalší škandál sa v spojitosti s prejavovaním sympatií k ustašovskému fašistickému režimu postaral nedávno chorvátsky reprezentačný futbalista Josip Simunić. Ten si po barážovom zápase majstrovstiev sveta 2014 proti Islandu vypýtal mikrofón, a so svojimi fanúšikmi si zaskandoval ustašovské heslo, ktoré sa sprevádzalo hajlovaním: „Za dom spremni!“. V preklade toto heslo znamená „Za svoju domovinu pripravený!“. Je to obdoba slovenského „Na stráž!“, alebo nemeckého „Sieg Heil“.

Za tento počin si Simunić vyslúžil smiešnu pokutu 25-tisíc kún (3267 eur) a kritiku médií a mimovládiek. Ihneď však vznikla aj skupina na Facebooku, ktorá Simunića podporuje a o pár dní mala 150-tisíc členov (v súčasnosti vyše 160 000). Aj to ilustruje naviazanosť veľkej časti Chorvátov na svoju fašistickú minulosť.

Ďalším z chorvátskych športovcov, ktorý sa „preslávil“ okrem športu aj svojimi výrokmi je známy lyžiar Ivica Kostelić. Keď v roku 2003 vyhral preteky v Bormiu, zveril sa médiám, že vyhral, pretože bol pripravený ako nemecký vojak (z II. svetovej vojny) pred útokom na Rusko. Kostelić neskrýval svoj obdiv voči nacistickému Nemecku ani keď opisoval nacizmus ako zdravý systém, alebo keď tvrdil, že prezident Chorvátska by mal byť modrooký. Kostelić a jeho rodina sú v Chorvátsku známi aj nacionalizmom alebo intenzívnou podporou bývalému prezidentovi Tudjmanovi.

Kapitalizmus ako menovateľ
Nebojte sa, zajtra v Chorvátsku fašizmus nebude. Ale rozhodne je medzi ľuďmi pevne zakorenený nacionalizmus, ako jedna z jeho nevyhnutných podmienok. Táto podmienka môže spolu s ďalšími (sociálno-ekonomickými) v budúcnosti robiť rozdiel medzi demokratickým kapitalizmom a fašistickým kapitalizmom. Čo s tým robiť? Presný recept, čo robiť neexistuje. Existuje ale história, z ktorá nám ukazuje, čo sa už neúspešne robilo. Treba sa z nej poučiť. Matematicky: meniť demokratický čitateľ za jeho radikálnu formu nás kapitalizmu nezbaví, takisto ako osamotený boj proti totalitnému čitateľovi nezmení jeho menovateľa.


poli na vybrali.sme.sk