Desatoro neslobody

Po roku si dnes opäť pripomíname výročie, ktorý vyvoláva rôzne, často protichodné reakcie. Súčasnou zvláštnosťou je to, že okrem už tradičného mašírovania neofašistov, neonacistov a nacionalistov k hrobu „vodcu“ Jozefa Tisa, možno túto problematiku vnímať v širšom kontexte. Na vysokú politickú pozíciu sa totižto využívajúc protirómsku rétoriku a sociálnu demagógiu dostal človek, ktorý otvorene sympatizuje so Slovenskou republikou z rokov 1939-1945, a teda aj jej režimom. Aj preto je nevyhnutné neustále si pripomínať a analyzovať toto historické obdobie. Zatiaľ čo minulý rok sme sa zamerali na zahraničnopolitickú realitu a faktickú nesamostatnosť slovenského štátu, tentoraz sa pozrieme na vnútropolitickú realitu, jednotlivé aspekty režimu a z nich vyplývajúci dopad na spoločnosť. Názov článku je inšpirovaný faktom, že ako v čele štátu, tak aj v iných vysokých politických štruktúrach pôsobil pomerne vysoký počet katolíckych kňazov. Režim, ktorý bol aj nimi nastolený, stál v priamom protipóle voči slobode a emancipácii človeka.

1.) Základnou črtou politického režimu prvej Slovenskej republiky (SR) bola vláda jednej strany. To bolo ustanovené aj v ústave. Paragraf 58 hovorí: „Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty).“ Okrem HSĽS boli povolené len strany maďarskej a nemeckej menšiny. Totalitné konanie HSĽS sa prejavilo ešte počas Druhej republiky v roku 1938, keď prebehlo násilné „zjednocovanie,“ resp. rozpúšťanie iných politických strán. Tento akt sa potvrdil zmanipulovanými voľbami s „jednotnou kandidátkou“ do Snemu Slovenskej zeme v decembri 1938. Treba podotknúť, že ďalšie voľby do Snemu SR sa už nikdy neuskutočnili, hoci sa tak malo udiať podľa ustanovení ústavy v roku 1943. Spomenúť možno aj §44, ktorý dával vláde do rúk možnosť vydávať zmocňovacie zákony, čím ju jasne nadradil nad zákonodarnú a súdnu moc.

2.) Samotná ústava z 21. júla 1939, hoci obsahovala a formálne preberala viaceré demokratické prvky z demokratického Československa (ktoré sa však často vôbec nedodržiavali a obchádzali), bola výrazne ovplyvnená aj ústavami autoritatívnych režimov niekdajšieho schuschnigovského Rakúska a najmä ústavou salazarovského Portugalska. Celá siedma hlava bola venovaná stavovskému zriadeniu, kde sa nachádzala inšpirácia hlavne vo fašistickom Taliansku. Spomenúť možno aj preambulu, kde sa za základnú autoritu považoval Boh a hovorilo sa o sociálnom zmieri pod štátnym patronátom: „Slovenský štát združuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravodlivosti a strážca všeobecného dobra v súlade jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti a jednotlivcov.“

3.) Od roku 1942 sa začína cieľavedome pristupovať k otázke politickej prevýchovy národa prostredníctvom HSĽS a politických škôl. Prvá z týchto škôl mala za úlohu aj vypracovať znenie nového zákona o HSĽS, ktorý bol nakoniec prijatý v októbri 1942. Možno teda konštatovať, že napriek názorovej diferenciácii na vnútropolitickej scéne (mocenský boj konzervatívneho Tisovho krídla s pronacistickým krídlom Tuku a Macha), vývoj prvej SR vyústil do systému, v ktorom boli všetky základné politicko-mocenské a inštitucionálne zložky štátu svojimi spôsobmi kreovania a fungovania podriadené a takisto plne závislé od jediného centra moci – Vodcu a prezidenta Jozefa Tisa (také bolo dobové označenie) ako stelesnenia štátostrany. Generálny tajomník HSĽS Aladár Kočiš na stránkach denníka Slovák na margo prijatého zákona prehlásil: „Súhrnne možno povedať, že v politickom sektore Strana uskutočňuje autoritatívny princíp stopercentne. Moc rozhodovacia i zodpovednosť je zverená jednotlivcovi… Zdôraznením vodcovského systému vo svojej štruktúre (sa) dá celému národu nový impulz na zomknutie všetkých národných síl k pozitívnej práci na budovaní a prehlbovaní slovenskej štátnosti a eliminuje všetky možnosti liberalisticko-demokratického rozleptávania národnej pospolitosti planým politikárčením.“ V úvodníku denníku Gardista sa objavila myšlienka, že vodcovský systém možno chápať ako „ďalší prejav, veľavýznamný krok na ceste slovenského národa k národnosocialistickému poriadku, ktorý je presvedčivým dôkazom, že vývoj v našom štáte ide v duchu zásad novej Európy.“

4.) V roku 1942 bol prijatý zákon o Združení vysokoškolského študentstva, ktoré sa zriadilo v rámci HSĽS. Členstvo bolo povinné pre všetkých riadnych poslucháčov slovenských vysokých škôl slovenskej národnosti a slovenského štátneho občianstva. Cieľom bolo viesť a podporovať svojich členov v plnení študijných a národných povinností a podľa smerníc HSĽS ich aj politicky vychovávať. Čo sa týka školstva, možno spomenúť aj to, že režim sa od začiatku usiloval dať školstvu výlučne národný a kresťanský ráz. Štátne školy boli fakticky premenené na cirkevné a náboženstvo sa stalo povinným predmetom. Zo školských, ale aj obecných knižníc bolo vyradených asi 800 titulov, ktoré boli označené za nevhodné z morálnych, ale aj politických dôvodov. Štát chcel indoktrinovať mladých ľudí v duchu štátnej a straníckej ideológie HSĽS aj cez Hlinkovu mládež. Dôležitú úlohu zohrávala poslušnosť a úcta k autoritám, ktorá mala byť preto založená na vodcovskom princípe. Cieľom bolo vychovanie nacionalizmom predchnutého jedinca, pre ktorého sa vlastný štát stane za každých okolností najvyšším zákonom.

5.) Problematika perzekúcií voči Židom, Rómom či napr. Čechom, ktorí boli vyháňaní zo Slovenska, by mohla tvoriť samostatný článok. Židovskej otázke v spojení s osobou J. Tisa som sa však venoval, takže už len pár slov k perzekúcii cigánov, ako sa dobovo označovali. Ich postavenie sa riešilo viacerými obmedzujúcimi a represívnymi zákonmi či vyhláškami vlády. Napr. vznikli viaceré pracovné útvary, kde boli Rómovia využívaní na ťažké práce ako lacná pracovná sila. Podmienky v týchto táboroch boli tvrdé a z hygienických potrieb nevyhovujúce. Postavenie Rómov sa radikálne zhoršilo po okupácii Slovenska nacistami, kedy ich začali nemecké komandá (ktorým v niektorých prípadoch asistovali aj slovenské zložky) fyzicky likvidovať. Počet obetí sa presne nevie, odhady sa pohybujú okolo 1000 ľudí.

6.) V prvej SR existovali aj inštitúcie ako Ústredná štátna bezpečnosť. Bola to tajná štátna polícia, ktorá sledovala a prenasledovala skutočných aj domnelých odporcov režimu. Tí často končili v koncentračnom tábore v Ilave, kam bolo možné poslať bez predbežného súdneho pojednávania a na dobu neurčitú nepohodlných ľudí, ktorí svojou „doterajšou činnosťou vzbudili a vzbudzujú vážnu obavu, že budú prekážkou v budovaní slovenského štátu, ktorí svoje nepriateľské zmýšľanie voči štátu rozširujú, alebo k takémuto zmýšľaniu iné osoby povzbudzujú.“ Na poli štátnej propagandy sa aktívne angažoval podľa nacistického vzoru zriadený Úrad propagandy.

7.) O súdoch a práve z tohto obdobia sa často tvrdí, že išlo o najslobodnejšiu zložku moci. Autonómiu súdnej moci totalitná štátna moc do roku 1944 viac-menej rešpektovala, a v tejto oblasti exitovala aj značná personálna kontinuita z Československej republiky. Avšak, čo je dôležité, rôzne postihy sa diali mimo tejto zložky moci, ako som už naznačil v bode 6. Reálne fungovali špecifické a účelové právne normy, ktorých znenie bolo v rozpore s demokratickými princípmi a často i s vtedy platnou ústavou. Štát nimi väčšinou legalizoval politiku diskriminácie, ktorú sám prostredníctvom svojho aparátu realizoval. Samostatnú skupinu tvorili represívne opatrenia, ktoré boli realizované voči jednotlivcom i skupinám obyvateľstva bez akéhokoľvek právneho základu. Väčšinou išlo o excesy rôznych častí mocensko-represívneho aparátu, napr. Hlinkovej gardy. Vtedajšia štátna moc tieto výčiny viac-menej tolerovala, pričom neprichádzal do úvahy ich trestnoprávny postih.

8.) Vo sfére kultúry bol síce zaznamenaný nepopierateľný rozmach, no režim mal ambíciu ovládnuť a zasiahnuť celú túto sféru a odstaviť nepohodlné osobnosti. Táto snaha však nebola dostatočne rozhodná a výrazná. Mnohí Židia alebo odporcovia režimu boli z kultúrnej sféry vylúčení. Fungovala aj štátna cenzúra, ktorá kontrovala edičnú činnosť. Mnoho domácich periodík bolo zrušených a taktiež bol vydaný zákaz na dovoz a šírenie zahraničných novín a časopisov. Totalitné tendencie stále viac presakovali do kultúrneho života. Začalo sa hovoriť o nutnosti „formovania nového človeka, nového občana, ideálneho Slováka“ ktorý má mať zmysel pre kolektívnu česť, povinnosť, zodpovednosť, prísnu disciplínu a bezúhonný kresťanský život.

9.) Totalitný režim postihol aj oblasť odborárskeho organizovania. Vládnucou stranou riadené Slovenské kresťansko-sociálne odborové združenie bolo jedinou povolenou odborovou organizáciou. Avšak aj to bolo v roku 1942 zrušené a vznikla Slovenská pracujúca pospolitosť, radená do štyroch záujmových združení (Pôdohospodárske združenie, Združenie príslušníkov priemyslu, živností a finančníctva, Združenie príslušníkov slobodných povolaní a Združenie štátnych a verejných zamestnancov). HSĽS tak mohla účinne zasahovať takisto aj do oblasti hospodárskeho a sociálneho života – najmä početnými intervenciami a inštrukciami pri uskutočňovaní pozemkovej reformy, arizačného procesu, v zamestnaneckých otázkach a pod.

10.) Veľmi zlé meno si nesú Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy. Najnovšie výsledky historiografie síce priniesli korekciu často démonického hodnotenia tejto inštitúcie, faktom však zostáva, že sa v istej miere podieľala na protipovstaleckých akciách či masových vraždách. Za zmienku stojí konkrétny prípad praktík gardy pri vyšetrovaní účastníkov odbojového hnutia: „Hneď ako ma doviedli, bol som predvolaný k výsluchu. Sedel som na stoličke a za mnou stál p. Gombarík. Predomnou sedel jeden vyšší pán, ktorý vytiahol revolver, položil na stol a písal protokol. Dával mi otázky a pán, ktorý stál za mnou, ma zo zadu fackoval tak, že som po každom údere spadol so stoličky. Dostal som asi 40 zaúch. Potom som si musel lahnúť na stoličku, chytiť sa noh stoličky a bol som bitý žilou (70 rán z toho na ÚŠB zistených). Pod nátlakom a bitím som bol nútený súhlasiť s otázkami i keď neboly pravdivé alebo i keď som osoby spomínané v otázke vobec nepoznal. Potom mi doniesli súpravu ihiel a musel som si vybrať ihlu, ktorú mi pichali po nechty, do uší, tak, že stopy mám ešte i dnes. Tiež ma pichali do obočia viac razy, istotne 6 razy. P. Gombarík ma hrýzol do uší, do šije a počas celého mučenia mal pištol pri sebe v ruke a keď som váhal s odpoveďou namieril ho na mňa. Potom ma bil žilou po hlave a keď som spadol kopal ma do tváre a dvíhal za vlasy, takže som bol celý krvavý. Potom mi dal na hlavu povraz s drevkom a sťahoval mi lebku. Od toho mám ešte dnes v zadu hlavy vytrhané vlasy. Potom som si sťažoval že som pohlavne nemocný, aby ma trochu šetrili. Nato som musel vytiahnuť pohlavný úd, po ktorom ma menovaný bil silne žilou. Nakoniec som dostal ešte jednu ranu s poznámkou, že slov. národ nepotrebuje sifilistov. Na toto som spadol so stoličky, po ktorom som stratil vedomie.“


poli na vybrali.sme.sk