Čo s tým chceme robiť? Alebo výstup z tretieho kongresu …umsGanze!

Minulý rok sa v Berlíne konal tretí kongres aliancie radikálne ľavicových skupín …umsGanze! z Nemecka a Rakúska, za účastí hostí z Grécka a Veľkej Británie. Na nasledujúcich riadkoch máte možnosť prečítať si príspevok skupiny Antifa AK Kolín: na úvod predstaví samotnú alianciu a následne sa zameria na potrebu prehlbovania spolupráce organizácií na teoretickej a praktickej báze naprieč Európou ako i voľbu nových stratégií, vhodných v súčasnej situácii.

Kto sme a čo robíme
Zdravím vás, moje meno je Johnny a som členom skupiny Antifa AK Kolín, ktorá je súčasťou aliancie …ums Ganze! Stojíme na antinárodných a antikapitalistických pozíciách a snažíme sa prenášať kritiku štátu, národu a kapitálu na ulicu. …ums Ganze! znamená, že sme proti „tomu celému“, proti celému systému kapitalistickej nadvlády: v časoch krízy i vtedy, keď funguje „normálne“.

Naše prvé verejné vystúpenie bolo počas mobilizácie proti summitu G8 v roku 2007 v Heiligendamme. Našim východiskom bolo odmietnutie kapitalizmu ako systému nadvlády. Analyzovali sme Skupinu ôsmych nie ako toho, „kto ťahá za nitky“, ani ako centrum prerozdeľovania „predátorského kapitalizmu“ no skôr sme chápali stretnutia G8 ako formu, prostredníctvom ktorej kapitalistická spoločnosť reflektuje samu seba politicky. Na základe tohto pohľadu sme volali po akte nezmieriteľného odmietnutia. Takáto politická prax nemala za cieľ mobilizovať celú „rodinu“ sklamaných a podvedených, ale priniesť kapitalizmus v celej svojej kráse pod drobnohľad kritiky: kritizovať jeho štruktúry v inštitúciách ako aj v našich hlavách a rozvinúť perspektívu za obzorom nadvlády, násilia, represie a vykorisťovania.

Odvtedy aliancia rástla pomaly, ale isto a zorganizovali sme rôzne kampane a demonštrácie. Zúčastnili sme sa napríklad mobilizácie proti tzv. „Antiislamistickému kongresu“ organizovanému pravicovou populistickou stranou Pro Köln v Kolíne v roku 2008 a spustili kampaň „Štát.Národ.Kapitál.Sračky“ v priebehu protestov proti oslavám 60. výročia znovuzjednotenia Nemecka. V poslednej dobe sme participovali najmä na antikapitalistických protestoch týkajúcich sa krízy a poukazovali na jej dôsledky vo forme rastúceho rasizmu v spoločnosti. Momentálne sme aktívni v desiatich mestách Nemecka a vo Viedni, v Rakúsku.

O čom je súčasná situácia?
S krachom neoliberálnej ideológie kapitalizmus stratil svoju oficiálnu utópiu, no potreba akumulácie kapitálu zostala. To je dôvod, prečo je dnes zmes ekonomických receptov na krízu chápaná neosobne a pragmaticky. Neoliberalizmus pokračuje ďalej vo forme úsporných programov a privatizácie, občas podporený odpustením dlhu alebo záchrannými balíčkami. Jeho inštitúcie, pravidlá a vlastnícke štruktúry sa udržiavajú a rozvíjajú ako samozrejmosť, legitimizované neustálou mantrou konkurencie: štáty, spoločnosti a oblasti si budú konkurovať až do konca dní.

V ére technokracie staré stranícke tričká, od národne-šovinistických, konzervatívnych, liberálnych, zelených, sociálno-demokratických až po štátno-socialistické, začínajú strácať význam. V niektorých prípadoch – ako napríklad v Montiho Taliansku alebo Grécku za Papadeomosa – pozostávajú vlády z takzvaných „technokratov“ alebo „špecialistov“, ktorí uplatňujú politiku krízového manažmentu. V Európe pod silným vplyvom Nemecka sa takéto technokratické vlády – bez ohľadu na výsledok volieb – budú naďalej vzďaľovať od samotných princípov takzvanej „demokratickej legitimity“. Alternatívu teda ponúka súčasné Grécko a Taliansko – vláda zostavená na základe koalície medzi konzervatívcami a sociálnou demokraciou v záujme zachovania národnej jednoty.

Autoritatívne zotrvanie v starých koľajách však neostalo bez odpovede. Odpor proti kapitalistickému údelu sa v posledných rokoch viditeľne rozšíril. Či už vo forme protestných táborov, obsadených námestí, zhromaždení alebo hnutia Occupy. Ľudia z rôznych dôvodov vychádzajú vyjadriť svoj nesúhlas na ulicu. Charakteristickými znakmi tohto spontánneho hnutia boli jeho medzinárodné ambície a jeho zámer spochybniť „systém“ alebo „kapitalizmus“, hoci často povrchným a zmäteným spôsobom. Hlavným problémom bola prehnaná orientácia požiadaviek smerom k štátnym reguláciám a čiastočne moralistická, skratkovitá, nacionalistická a konšpiračná povaha kritiky toho, čo – ako vieme – je v skutočnosti systémovej povahy.

Tu v Nemecku sa nachádzame v pomerne obtiažnej situácii. Reformy prijaté v ostatných krajinách boli otestované a schválené v samom centre európskeho kapitalizmu. Pod menom agenda 2010 u nás koalícia sociálnych demokratov a zelených prijala reformy, ktoré spružnili trh práce a zaviedli striktnú kontrolu nezamestnaných. Migračná politika v Nemecku bola dovedená k „dokonalosti„: len zopár dobre kvalifikovaných pracujúcich dostane magickú pozvánku na európske územie. Všetci ostatní, ktorí sa dostanú do srdca Európy, sú zadržaní v utečeneckých táboroch bez slobody pohybu a žijú v neustálom strachu z deportácie. Sektor nekvalifikovanej práce sa sústavne zväčšuje: predovšetkým v oblasti starostlivosti a reprodukcie, kde sa zväčšuje množstvo práce na čiastočný úväzok. Úsporné opatrenia existujú dnes aj v Nemecku, no vo forme okresania štátnych výdavkov v určitých oblastiach sociálnej sféry a kultúry. Napriek neľútostným škrtom, zasahujúcim najnižšie vrstvy spoločnosti a demontáži sociálneho štátu naprieč Európou, si Merkelovej vláda tvrdej ruky v Nemecku stále udržiava vysokú popularitu.

Čo povedať o „nás“ ?
Zlaté časy autonómneho hnutia v Nemecku skončili. Organizovanosť a každodenné boje sú na ústupe. Len niektoré diskusie o potrebe tzv. commons alebo adaptácii starých bojov – napríklad proti vysťahovaniu v Berlíne – si sem našli cestu z Juhu Európy. Jediná občas úspešná stratégia, alebo skôr z núdze cnosť v týchto časoch – je obmedzená sila symbolických protestov. Napríklad projekt M31 – Európsky deň akcií proti kapitalizmu v roku 2012 – alebo Bloccupy, pokus vybudovať v Nemecku širokú antikapitalistickú koalíciu. Z nášho pohľadu sa tieto mobilizácie sústredili najmä na prelomenie ideologickej nadvlády súčasnej propagandy štátu a národa. Na prelomenie alebo oslabenie diskurzu tzv. „lenivých Grékov“. Na prelomenie spoločenského konsenzu, vyjadrenie solidarity s inými bojmi a s cieľom ukázať, že aspoň niekoľko tisíc ľudí v srdci beštie má problém so súčasným stavom. Ľudí vymedzujúcich sa proti kapitalistickému útoku, ktorý nadobúda formu rozsiahlej sociálnej deštrukcie, proti nárastu nacionalizmu a rasizmu. No dosiahnutie tohto cieľa je, mimochodom, stále veľmi vzdialené.

Nebezpečenstvá
V súčasnej situácii sme vystavení rôznym rizikám, špecifickým pre tú-ktorú krajinu. Čelíme nacionalizmu od rozličných skupín: od vlády, samotných protestujúcich alebo od ultrapravicových organizácií.

Ideu národnej jednoty presadzujú predovšetkým vlády za účelom udržania ľudí v práci, na zamedzenie sociálnych nepokojov a povstaní. V tomto kontexte hrajú nacionalistické tendencie a požiadavky v rámci samotných protestov výnimočnú úlohu: podkopávať hnutie a brániť príchodu chvíle, keď budú požiadavky po zásahoch štátu či záchrane národa nadobro prekonané.

Ďalej a horšie: pravicová a fašistická odpoveď sa vyvíja rozlične, avšak na spoločnom základe naprieč štátmi. V Grécku a Maďarsku sa objavil úspech fašistických strán, ktorý však môže byť len špičkou ľadovca. Vo Francúzsku demonštrovali státisíce ľudí proti sobášom homosexuálov, v Nemecku sa krajne pravicové populistické strany ako Alternatíva pre Nemecko, držia v úzadí a vyčkávajú s ďalšími krokmi.

Vo všetkých spomínaných situáciách môžeme vidieť spoločného menovateľa: antieurópsku rétoriku, ktorá sa vo všeobecnosti pokúša využiť euroskepticizmus a silne antisystémový diskurz, navodzujúci ilúziu alternatívy voči klasickým politickým stranám. Rozdiel spočíva v úspechu týchto strán, no napríklad vzhľadom na nálady vo Francúzsku, nie je možné jednoducho prezentovať problém ako „Juh v kríze“.

Pohni riťou!
Čo nám ostáva v tejto kritickej situácii? Otázka znie, ako dostať náš radikálny pohľad na vec bližšie k ľuďom. Mohli by sme sa pokúšať zas a znova budovať politickú stranu, ktorá by tentokrát mohla byť nakoniec tá „vážne dobrá“. Mohli by sme bojovať v rámci národného štátu (alebo proti nemu) a argumentovať, že je nám najbližšie a preto je pre nás jednoduchšie ho zasiahnuť. Mohli by sme vytvoriť piatu internacionálu, zoskupiť všetkých utláčaných sveta v nadnárodnej organizácii. Alebo môžeme skúsiť myslieť a konať strategicky. Môžeme skúsiť rozvíjať miestne a medzinárodné perspektívy a kampane, ktoré si vždy udržia kritický pohľad. Môžeme skúsiť rozpracovať dlhodobé boje a zorganizovať prostriedky na ich dosiahnutie. Môžeme čerpať skúsenosti zo zahraničia a z našej vlastnej histórie – niekedy nie tak dávnej.

Kapitalizmus je všade, jeho centrá môžu byť tisícky kilometrov vzdialené od miesta, kde dôsledky ich rozhodnutí ničia spoločnosť. Zatiaľ čo „tvoja“ vláda, tá, ktorá sa ťa serie najviac, sa pravdepodobne nenachádza v tvojej krajine – to je obraz Európy! Takže: ak chceme efektívne bojovať proti nadvláde, mali by sme lepšie rozumieť tomu, ako beštia funguje, kde ju môžeme zasiahnuť a potom byť schopnými rozširovať toto poznanie.

Nechceme vyzerať naivne a prehnane optimisticky vo vzťahoch k súčasným bojom, no budeme v nich, znovu a znovu, hľadať možnosti pre teoretickú a politickú radikalizáciu. Zápas o lepší život môže byť úspešný jedine ak príde vo forme sociálnej revolúcie. Dovtedy je však našou úlohou rozširovať myšlienku antinárodnej solidarity ponad hranice Nemecka a Európy a pokračovať v kritike a konaní proti štátu, národu a kapitálu – bez ilúzií reformistickej a tradičnej ľavice.

Špeciálne v našom prostredí, na radikálnej ľavici tu v Nemecku, potrebujeme prekonať niektoré limity, ktoré prichádzajú z rôznych strán.

Predovšetkým, potrebujeme sa vzdať pohodlnej, ale izolovanej kritiky od stola. Všimli sme si nedostatok porozumenia situácie, ako aj veľmi problematický pohľad na vznikajúce boje. Ako sme už písali v našich skorších textoch, nestačí byť nasratý, hoci vieme, že doteraz nepoznáme recept pre revolúciu v Nemecku. Nemáme ani perfektný plán na zničenie rasizmu a sexizmu. No koniec-koncov, záleží na tom, či sa odvážime priviesť do boja našu kritiku štátu, národu a kapitálu. Náckovia v Grécku nezmiznú; nemecký nacionalizmus nezomrie sám od seba; a komunizmus nám nepadne z neba, ak ostaneme žiť na našej korektnej, no osamelej planéte kritiky.

Po druhé, potrebujeme nový vzťah k bojom, či už sú viditeľné alebo ešte neviditeľné. Musíme tiež hľadať možnosti budúcich zlomov. Nie všetky boje sú rovnaké a nemôžu sa zovšeobecňovať. A áno, nie sú to komunistické povstania, ale väčšinou progresívne momenty buržoáznych protestov založených na demokratických hodnotách, právach a požiadavkách. No i tak je fajn, ak nám to poskytne priestor pre kontakty a vznik situácií, kde ľudia ako my stoja na vlastných nohách a konajú.

Našťastie sú niektoré veci medzi nami jasné a nie je potrebné, aby sme sa o nich bavili od nuly. Nemyslíme, že by sme mali hľadať riešenie krízy v osobných kategóriách, alebo na základe antisemitizmu či nacionalizmu. Takisto neútočíme na „bankstrov“ finančného kapitálu, aby sme pred nimi ochránili dobrú „skutočnú ekonomiku“. Posledné menované je častou odpoveďou niektorých ľavičiarov na krízu. A nepochybujeme o potrebe zničiť kapitalizmus v jeho ideologickej totalite.

Základné otázky sú ako a kde vyzvať systém. Budeme sedieť za stolom, bojkotovať každé potenciálne progresívne hnutie a očakávať príchod čarovného okamihu? Samozrejme, že nie!

Čo môžeme robiť: antinárodné metódy organizácie! Ale ako?
Momentálne je spolupráca medzi ľudmi bojujúcimi v Európe i inde na nedostatočnej úrovni. Niektorí jednotlivci z existujúcich radikálnych skupín cestovali do Grécka, Tuniska a neskôr aj Turecka, no šlo skôr o „riot-turizmus“. Len zopár skupín experimentovalo s užšou spoluprácou. Rozhodne nám stále chýbajú nástroje a priestor pre koordináciu odporu na európskej úrovni a odovzdávanie našich skúseností.
Aké nástroje, zdieľanie skúseností a ideí potrebujeme?

Potrebujeme znovuobsadiť princíp solidarity a naplniť ho ľavicovým a radikálnym obsahom. Solidaritu treba vytiahnuť z izolácie osamotených kampaní, oživiť ju a povzniesť na vyššiu úroveň očistením od reakcionárskych a najmä nacionalistických obmedzencov. Rovnako si jej princípy musíme vziať späť z pazúrov kapitalizmu: solidaritou nemyslíme „charitu“ ani „investície“. A nakoniec, potrebujeme upriamiť našu pozornosť na udalosti, ktoré sa dejú za hranicami našich štátov; nielen analyzovať povstania a rebélie na blízkom východe alebo sledovať hnutie Occupy, ale učiť sa z ich chýb a potenciálu.

Musíme preskúmať prepojenia medzi kapitalistickými procesmi vo vnútri Európy. Musíme zbierať informácie o štátnych inštitúciách alebo nadnárodných spoločnostiach: akými spôsobmi pomáhajú v rozličných krajinách udržiavať kapitalistický poriadok?

Grécko bolo rozpredané medzinárodnému kapitálu: OTE kúpil Deutsche Telekom, Thessaloniki Waterworks zas Veolia Environment, aténske letisko pravdepodobne Fraport, diaľnice, prístavy, železničné spoločnosti a ďalšie budú nasledovať. Premýšľajme o kríze, represiách voči migrantom, ekologických katastrofách a podobne. Mnoho štátnych štruktúr a spoločností sa môže ocitnúť v centre záujmu: úlohou nášho bádania je objasniť spojenie medzi rôznymi európskymi krajinami a následne nám táto koordinácia umožní konať. Potom bude jedno, či naše akcie nadobudnú podobu obsadenia týchto inštitúcií, musíme podnecovať priame akcie, kontrainformačné skupiny, blokády – to je len niekoľko málo nápadov a príkladov odporu, ktoré musia nasledovať ďalšie a ďalšie…

Na pozadí vzostupu fašistických organizácií v Grécku a Maďarsku, nárastu rasizmu a nacionalizmu v západných krajinách, musíme sa spoločne zaoberať aj pravicovými odpoveďami na krízu. Napríklad grécki súdruhovia organizujú antifašistické skupiny v každom meste a každej štvrti. Tu v Nemecku zas máme skúsenosti z 90. rokov, po neonacistických pogromoch na migrantov a utečencov, ktorých sa zúčastnili aj bežní občania. Antifašistické hnutie sa odvtedy prirodzene vyvinulo a zmenilo, nazbieralo skúsenosti a stratégie. Práve tie môžeme zdieľať s našimi kamarátmi v iných krajinách a tak nemusia opakovať naše chyby, ale namiesto toho môžu skúšať efektívnejšie prístupy.

Spoločne musíme rozvinúť zbraň kritiky a popritom sa vytvrvalo venovať diskusii o tom, kam smerujeme. Môžeme si vymieňať naše teoretické a praktické znalosti? Napríklad ako kritizovať národ a národnú jednotu, ktorá v Grécku momentálne hrá významnú úlohu: je to téma, v ktorej je nemecké antifašistické a postantifašistické hnutie doma. A množstvo ďalších dôležitých tém, ktoré si potrebujeme vydiskutovať a ktoré zaujímajú nás všetkých: ako chápať Európu, kde žijeme? Chceme novú Európsku federáciu? Čo s tým chceme robiť?


poli na vybrali.sme.sk