Čierna autonómia? 2. časť

Druhá a zároveň záverečná časť rozhovoru s Čiernymi Pantermi. Tentokrát sa venuje kritike organizačnej formy BPP a iných aktivistických skupín, štátnej represii alebo anarchistickému hnutiu. Rovnako ako v minulej časti rozhovoru – s rôznymi tvrdeniami nemusíme súhlasiť, no ide o zaujímavú sondu do vnútra tejto, svojho času vplyvnej, politickej organizácie v USA.

Ako je podľa vás – ľudí s množstvom skúseností, najlepšie riešiť problém inflitrácie do organizácie? Chápem, že snahy o riešenie v rámci Black Panther Party viedli k mnohým interným roztržkám a obviňovaniu, takže to v konečnom dôsledku malo rovnaký podiel na rozbití organizácie ako infiltrácia sama.
Jonina (J): Rozbilo to našu organizáciu na dve. Rozdelilo nás to.

Lorenzo (L): Myslím, že je dôležitá zodpovednosť v rámci organizácie. To znamená, že ak niekto niečo dôležité hovorí alebo koná, tak treba prijať také opatrenia, aby to dotyčný verejne vysvetlil pred ostatnými členmi organizácie či bunky. Tak sa zamedzí ohováraniu, čo potom prináša ťažkosti, osobné a politické konflikty. Mala by byť metóda, ktorá by zabezpečovala, že sa každý problém alebo konflikt zverejní. Tak sa potom nikto nemôže infiltrovať.

Ďalšia dôležitou zásadou je, aby každý z organizácie vedel jednu veľmi triviálnu informáciu – kto je a kto nie je v organizácii. Objavia sa nejakí ľudia, tvrdia že sú súčasťou toho a toho. Založia nejakú organizáciu alebo lokálnu bunku a pritom ani nevieme, kto do čerta sú a aké sú ich skutočné zámery. Tomu sa dá veľmi jednoducho predchádzať. Zažil som organizácie, ktorých pobočku založil niekto, koho nikto nikdy v živote nevidel! Je to veľmi nebezpečné. Infiltrácia a rozbitie hnutí – stalo sa to už rôznym generáciám aktivistov. Poukázali ste na to, že sa to stalo Panterom, no ono sa to stalo aj organizácii Earth First! Určite Earth First! zo západného pobrežia USA.

(poznámka autora rozhovoru: V máji 1990 vybuchla bomba v aute aktivistov Judi Bari a Darryla Cherneyho z organizácie Earth First! Boli práve na ceste na organizačný míting týkajúci sa blokády Redwood Summer. FBI ich obvinilo z nezákonného držania výbušnín, ktoré mali údajne použiť pri blokáde a tie náhodou pri transporte explodovali. Zaujímavé je, že ich prípad mal na starosti federálny agent Richard Held, známy z jeho pôsobenia v COINTELPRO proti Panterom, Hnutiu amerických Indiánov a podobne. K výbuchu došlo v čase tvrdých útokov na mnoho EF! skupín po celých Štátoch. Patrí medzi ne aj nechvalne známy arizonský prípad, kde miestnu EF! bunku založil agent provokatér z FBI. Cieľom častých útokov bol vtedy aj spoluzakladateľ Earth First! a redaktor časopisu Ecodefence, Dave Foreman.)

Vytipovali si osoby, ktoré podľa nich mali potenciál ako lídri alebo poprední aktivisti a zasiali podozrenie v ich skupinách. Zámerom atentátu na Bari nebolo iba zabitie alebo zmrzačenie. Išlo o vyvolanie konfliktu a zmätku medzi aktivistami, aby si mysleli, že je za to zodpovedný niekto z nich. A ono to naozaj do istej miery fungovalo. Niektorých ľudí to rozdelilo, objavili sa pochybnosti a podozrievanie a to aj potom, čo sa prevalilo, že za tým stálo FBI.

Takže si myslím, že zodpovednosť v rámci organizácie je naozaj dôležitá. Je dôležité mať širokú sieť ľudí, ktorí sú zodpovední v komunite aj v členstve samotnej organizácie.

Myslím si, že jedna zo slabín – presvedčenie, že snaha o čo najpevnejšiu štruktúru organizácie zabráni politickému prieniku – vychádza z leninizmu. Panteri a podobné organizácie sú dobrým príkladom toho, že to úplne tak nefunguje. Je totiž takto oveľa jednoduchšie izolovať a zničiť jedinca. To, že si v nejakej organizácii s pevným vedením, ti nezaručuje bezpečie. Vôbec nie, pretože oni sa do nej môžu ľahko dostať. Aj napriek zdaniu pevnej organizácie sa do nej môže dostať hocikto a rozbehnúť pobočku! A tak to môže robiť hocikde.

Toto urobil aj infiltrátor FBI, George Sams. Prišiel do Connecticutu a povedal, že ho poslalo vedenie z Oaklandu. Ľudia sa no na to báli vôbec opýtať, pretože „nechceli prísť do konfliktu s vedením“, chápete. Takže nemal problém sa etablovať a hrať šach s ľudmi ako s figúrkami. Kvôli nemu bol jeden človek zabitý a ďalší dvaja či traja obvinení z vraždy.

Ak sa v organizácii objavia nejaké rozpory, treba ich vytiahnuť na svetlo a nenechať ju rozožierať. Treba z toho urobiť pravidlo – ak má niekto niečo na srdci, von s tým! A ak to neurobí a necháva si to pre seba, tak ho treba vylúčiť.

J: A takisto fungovať demokratickejším spôsobom.

L: No jasné, to patrí k tomu. Treba fungovať na demokratickej báze, no zároveň byť schopný zbaviť sa niektorých ľudí, keď sa zistí, že medzi členmi sú nejakí agenti. Pretože viete ako to býva. Plno ľudí povie: „Vyhadzujete tohto človeka, ale prečo? Veď to je dobrý človek. Videl som ho robiť toto a toto…“ Musíte im vysvetliť, prečo to robíte. Musíte na to mať vytvorené pravidlá, pretože to nie je príliš príjemná záležitosť.

J: Lenže z BPP ťa mohli vyhodiť hocikedy. Jeden deň si mohol byť naozaj oddaný, verný člen a myslel si si, že robíš pre hnutie dobrú prácu a o dva týždne bola tvoja fotka na prednej strane straníckych novín s podtitulkom: „Navždy vylúčený. Nepriateľ ľudu.“ Boli aj také prípady, že niektorí ľudia síce donášali, ale iba do istého času a neskôr už nie.

L: Podľa mňa je pár vecí pre organizáciu zásadných. Aby bol každý otvorený, aby boli členovia zodpovední a aby medzi nimi existoval vzájomný rešpekt. Viete, niektoré z týchto vecí sú úplne samozrejmé. Do každej organizácie sa dostanú aj konfliktní ľudia a vtedy sa, úprimne povedané, konfliktu nevyhneme. Preto treba mať vypracovanú metodiku ako istým druhom konfliktov zamedziť. Inak z toho vzniknú vážne problémy. Naozaj vážne. Rozdelí to alebo úplne zničí organizáciu.

J: Nesmieme znova robiť tie isté chyby. Robíme chyby, pretože sme ľudia. No je hlúposť zopakovať chybu, z ktorej sme sa už mali poučiť.

L: A to smrteľné chyby. Chyby, ktoré nevedú iba k zlým vzťahom medzi ľudmi ale, kvôli ktorým zomierajú ľudia a zanikajú organizácie. Tomu sa musíme vyhnúť.

J: Medzi Pantermi sme mali niekoľko bratovražedných konfliktov. Zabíjali sme sa navzájom. To je aj hlavný dôvod zlej krvi medzi niektorými bývalými členmi, ktorá pretrváva až dodnes. Mnohí o tom neradi rozprávajú, no je to tak. Musíme sa poučiť a prísť na to, ako už nikdy viac neurobiť takú chybu.

Lorenzo, mohol by si nám povedať niečo viac o tvojom pôsobení v Black Panther Party a o udalostiach, ktoré predchádzali tvojmu uväzneniu? A ty Jonina, mohla by si sa s nami podeliť o tvoje skúsenosti s prácou redaktorky v novinách a vo tvojom zaangažovaní sa v procese počas rozkladu BPP?
J: K strane som sa pridala v Detroite (Michigan) a to k jej druhej detroitskej pobočke. Prvú, ktorá vznikla v období 1969/70 totiž zničilo COINTELPRO. V roku 1972 bola obnovená. Mojou základnou úlohou bola práca v Free Hot Breakfasts for Children (Teplé raňajky pre deti zadarmo). Bola som aj jedna z vodičov iniciatívy Free Busing to Prison Programme (Program bezplatnej dopravy do väzníc). Mnoho čiernych alebo bielych z chudobnej robotníckej triedy prišlo do konfliktu so zákonom a museli nastúpiť na výkon trestu do štátneho väzenia. Tieto väzenia boli vždy ďaleko od miest a ak ich rodiny nemali žiadny dopravný prostriedok, nemohli ich prísť navštíviť. To bolo pritom to jediné, čo im pomáhalo vydržať do konca trestu. My sme teda brali členov ich rodín, priateľky, kamošov, manželky, deti, jednoducho hocikoho, aby ich mohli prísť pozrieť. A popri tom sme samozrejme predávali naše noviny.

Na začiatku roku 1974 sme sa so zvyškom našej pobočky presunuli z Detroitu do centrály v Oaklande. Pobočky sa rozpúšťali po celej krajine, pretože situácia dospela do bodu, kedy už nebolo možné udržať toľko skupín, vo všetkých tých mestách. Niektorí si myslia, že to bola chyba a že ak by sme ostali v pobočkách, celá organizácia by vydržala dlhšie.

V Oaklande sme bývali v otrasnom baráku, v naozaj zlom slume. Majiteľ napísal knihu s názvom „Ako som zarobil milión dolárov bez toho, aby som sa o to snažil.“ Istá jej časť bola vlastne len o tom, ako prenajímal domy v tom slume. Nejakí ľudia, čo tam žili, kontaktovali BPP. Chceli vytvoriť nájomnícke odbory, pretože už mali dosť platenia vysokého nájomného. Boli tam šváby, myši, všetko sa kazilo, nefungovali výťahy. Takže potrebovali pomoc.

Strana teda poslala mňa, aby som nájomníkom pomohla s organizovaním a prinieslo to nejaké zmeny. Lorenzo hovorí o SNCC a Black Panther Party ako o organizáciách organizátorov a to je naozaj to, čo sme boli. Bola to vlastne jedna z najlepších skúseností, akú som v strane zažila. Možnosť ísť do terénu a poskytovať pomoc. Prestala som až vtedy, keď už mali vytvorené naozaj silne organizované odbory a vedeli, čo robiť. To je to, čo sme robili – pomáhali sme ľudom organizovať sa.

Potom som v Oaklande pracovala v novinách Panterov, ktoré sa nezaoberali iba aktivitou strany, ale boli zamerané aj na komunitu. Redaktorkou som bola od marca 1978 až do septembra 1980. V tom čase sme boli veľmi malá organizácia a nemali sme ľudí nazvyš. Preto som ako redaktorka zároveň reprezentovala stranu pri jednaní s inými spojeneckými organizáciami.

Takisto som aj učila v škole pod vedením BPP. Učila som Umenie jazyka – čo inak znamená čítať, písať a vyslovovať. Niekedy som skoro celú noc pracovala v redakcii, potom si dopriala pár hodín spánku a hneď ráno bežala na autobus do školy vyučovať deti. Tá škola bola považovaná za príklad ostatným. Na konci 70. rokov sme totiž dostali cenu od kalifornského guvernéra – štatút Štátneho legislatívneho modelu pre základné školy. Ostatné školy v celej krajine, ktoré sa snažili o alternatívny spôsob výučby, v podstate opakovali po nás. Naša škola nikdy nebola príliš veľká, pretože nám chýbali prostriedky. Napísali sme si vlastné osnovy a ja som napísala ich časť týkajúcu sa Umenia jazyka. Takže som si zo strany odniesla mnoho skvelých skúseností a to, čo robím dnes, považujem za pokračovanie, aj keď to už, samozrejme, nemôžem robiť tak isto. Nemusí už formálne existovať Black Panther Party, no ja budem Panterkou stále a tak aj zomriem. Je zaujímavé, že to má stále miesto v mojom srdci.

L: V čase keď sa objavila Black Panther Party som už bol nejaký čas aktivistom na Juhu. A zrazu tu bola táto oveľa militantnejšia organizácia, ktorá ponúkala praktickú platformu pre oslobodenie čiernych! V mladosti ma viackrát brutálne napadli policajti. V Tennessee sme mali skupinu fízlov, ktorých sme volali Black Head Breakers (drviči čiernych hláv). Myšlienka boja proti policajnej brutalite ma teda naozaj nadchla.

Panteri, čo sa týka pobočiek, sa na Juh rozšírili až začiatkom 70. rokov. V Chattanooge sme nemali pobočku Panterov až kým som nešiel sedieť, no mali sme niečo ako jej predchodcu. Často som chodieval do centrály SNCC v Atlante pre noviny BPP a potom ich predával v Chattanooge a agitoval medzi mladými černochmi. Vytvorila sa okolo mňa malá skupina černošskej mládeže a začali sme vážne uvažovať o vytvorení pobočky strany. To bolo v rokoch 1967/68 a kopec represií zo strany polície. Niekoľko hrozných bitiek. Párkrát mi rozbili hlavu, obvinili ma z rôznych zločinov a podobne. Keď zabili Kinga, tak ma problémy kvôli protestom prinútili opustiť mesto. Naďalej sme ale šírili noviny a organizovali sa. Takže som akoby zasieval semená. Ich plody som, po mojom uväznení. sledoval spoza mreží.

To obdobie bolo dôležité pre vývin mojich politických názorov. Vo väzení som potom stretol ďalších Panterov z rôznych kútov krajiny, s ktorými som tam strávil veľa času. Vnútri som som mal lepší obraz o krajine ako vonku.

L: Pre pochopenie tej doby je nutné si uvedomiť, že dnes je polícia viac pripravená na boj, než bola v 60-tych rokoch. Výtržnosti ich vtedy prevalcovali a nepokoje v mestách ako Detroit, Chicago, New York a podobne, naozaj otriasli štátom. Nevedeli, ako si s tým poradiť. Museli povolať armádu – Národnú gardu. Približne v tom období sa začal bojový charakter polície meniť. Začala preberať stále viac a viac vojenských prvkov. Od vlády dostávali stále viac peňazí na nákup všemožnej modernej armádnej výstroje. Dostali veľké množstvo vyradených vecí z Vietnamu a Kórei, ako automatické zbrane či obrnené transportéry. Za tie roky im bol vyhradený stále väčší rozpočet na nákup týchto armádnych vecí. Dnes je polícia polovojenská organizácia s modernou vojenskou technológiou, vrátane komunikačných a sledovacích zariadení, ako aj rôznymi druhmi zbraní. Vidíte ich na ulici – sú naozaj po zuby ozbrojení. Nech už to vtedy bolo hocijako zlé, nebolo to také, ako dnes.

Myslím, že dnes takisto prevláda forma nad obsahom. Je tu veľa ľudí, ktorí majú plné ústa militantnosti a udržujú si štýl Čiernych panterov, ale inak nemajú žiadny program a nerobia žiadnu praktickú prácu v komunite. To je to, čo je na tejto dobe frustrujúce. BPP už neexistuje a je ťažké vysvetliť mladým, že dnes už neplatí, že keď si len tak vyjdu von so zbraňou na pleci, tak sa vyrovnajú policajtom.

Teraz už fízli s ich arzenálom zabíjajú ľudí len preto, že majú zbraň. Dokonca aj deti s hračkárskymi pištolami! Poznám niekoľko prípadov keď polícia zastrelila 10-, 12-, 13-ročné decko, len preto, že malo nejakú striekaciu pištol.

J: „Mysleli sme si, že išlo o naozajstnú zbraň…“

L: …toto potom povedia. Zabíjajú ľudí kvôli podozreniu z držania zbraní. Niektorých zabili kvôli takým smrteľným zbraniam, ako je peňaženka alebo žiletka.

J: Na jedného prisťahovalca zo západnej Afriky vystrieľali 41 nábojov, z toho 19 zásahov bolo smrteľných. Polícia to odôvodňovala tým, že chcel vytiahnuť z vrecka zbraň. Tou zbraňou bola peňaženka!

L: Jednoducho vytiahol peňaženku. Pred pár rokmi zabili v Kalifornii aj päťročné dieťa. Vychádza sa pri tom z predpokladu, že polícia by mala použiť aj najkrajnejšie prostriedky, ak to vyžaduje situácia. Potom sa iba ospravedlnia štýlom: „No, mysleli sme, že to situácia vyžadovala!“ Ak sa to stane párkrát, tak to možno môžu pred verejnosťou zakamuflovať, že išlo o nehodu a že to ľutujú. No keď sa to stáva stále a za rok takto zomrie tisíc ľudí, tak to už je priveľa. Potom je jasné, že ide o triedny boj. Polícia vyhlásila vojnu proti vám, proti vašim ľudom, proti chudobným. O to tu ide. Preto vznikla Black Panther Party – ako nástroj na sebaobranu. Niečo také by bolo potrebné aj dnes, no treba si uvedomiť, že to bola politická organizácia a nie iba blbá milícia. Ľudia si to nemôžu predstavovať len tak, že: „Vytvorme čiernu milíciu a bude to!“ Musia vytvoriť politickú organizáciu na základe chápania mechanizmov fungovania tohto systému.

Ako sa pozeráte na súčasné dianie vo svete? Čo si myslíte o bielom anarchistickom hnutí v Amerike a Európe? A ako vidíte černošské hnutie v horizonte ďalších piatich rokov?
L: Prekvapil ma úspech demonštrácií a v Seattli a aj to, ako sa tam spojili rôzne skupiny. Nemusí to však byť tá správna cesta. V prvom rade je to otázka kontinuity. Vydrží to viac než nejaké dva-tri roky, ak aspoň toľko? Ďalšia vec je tá, že väčšina obyvateľov chudobných štvrtí sú černosi alebo hispánci a tých predsa nevidíme. Nejde iba o zapojenie černochov do súčasného diania, ale aj o pochopenie skutočnosti, že tie isté sily, ktoré sú zodpovedné za dlh a chudobu v krajinách tretieho sveta sú rovnako zodpovedné aj za zhoršenie stavu čiernej komunity v chudobných štvrtiach USA. Sú zodpovedné za masy bezdomovcov a za nezamestnanosť, ktorá tak sužuje americké getá. Myslíme si, že slabinou je aj to, že väčšina protestujúcich je zo strednej triedy, aj keď progresívnej. Chýba im základňa z pracujúcej triedy – či už bielym alebo čiernym.

Toto bolo evidentné v Seattli, kde sa pripojili aj nejaké odbory, na rozdiel od Washingtonu DC, kde išlo hlavne o mládež. Vo Washingtone, kde je 85% populácie čiernej, bola demonštrácia prevažne biela. Neprišli s takými témami, ktoré by oslovili čiernu robotnícku triedu. Takýmito chybami si pod sebou podrezávajú konár. Musia prehodnotiť svoju politiku a byť viac otvorení iným vrstvám. Kým sa skutočne nezačnú pokusy o vyriešenie týchto nedostatkov, tak sa čierna komunita nezapojí do hnutia. Ako som už povedal – pravdou je, že táto mládež na uliciach bojuje so skurvenými fízlami a je proti kapitalizmu… To mi pripomína starú politiku Panterov. Akurát je ich dnes viac a sú otvorenou koalíciou, čo by si, myslím, Panteri v tej dobe nemohli dovoliť. Samozrejme, uvidíme ako sa to bude vyvíjať ďalej, keď sa medzi nich dostane tajná polícia. Teraz môžem iba povedať toľko, že ten úspech je prekvapujúci.

Potom je tu otázka myšlienky anarchistického hnutia. Viete, vyše 25 rokov som kritizoval anarchistické hnutie za jeho zlyhanie pri spolupráci s černochmi alebo s ľudmi s inou farbou pleti ako bielou. Anarchizmus má silu vo svojich teóriách, vo svojom organizovaní sa zdola, čo môže byť dobrý odrazový mostík pre mnohé hnutia. Niečo z toho sa určite odrazilo aj v Seattli. Má vážny problém so svojou schopnosťou vychádzať s ľudmi inej farby pleti. Zažil som všetko od priameho rasizmu až po podceňovanie, nedôveru a všeličo medzi tým. Takéto zážitky mám hlavne so spolupráce s anarchistami v Štátoch. Keď som napríklad pracoval pre Love and Rage, tak som predložil písomný návrh, že by sme vytvorili v rámci tej organizácie poloautonómnu skupinu ľudí s inou farbou pleti. Od čelných členov tej organizácie som dostal viacero odmietnutí a pokarhaní. Musel som to nechať tak. To isté sa mi stalo s Industrial Workers of the World, ktorej som bol členom. Síce to nebola úplne anarchistická organizácia, ale väčšina jej členov boli anarcho-syndikalisti. Napísal som taký istý návrh na vytvorenie černošskej skupiny, aby sme tým prilákali aj iných, než belochov a rozšírili tak našu agendu, no zavrhli to ako separatizmus.

L: Moje skúsenosti ma naučili, že je dôležité, aby sme sa organizovali my sami. Dáva nám to silu postaviť sa zlu. Ako autonómne zoskupenie postavené na sile čiernej komunity, môžeme z našej silnej pozície spolupracovať s inými organizáciami a vybudovať si rešpekt. To je len jedna zo skutočností. Alebo, ak sa tak rozhodneme, môžeme ostať v našej komunite a organizovať sa nezávisle od bielych anarchistov.

Teraz sme vytvorili organizáciu Black Autonomy Network of Community Organisers. Myslíme si, že môžeme okrem našich ideí naozaj zasiahnuť hlboko do černošskej komunity s praktickým programom. Ďalšia slabina je tá, že hnutie stojí na skostnatelých východiskách. Prichádza síce s politickými myšlienkami, no nemá žiadny praktický pouličný program, takže nakoniec končí s nejakou bielou mládežou zo strednej triedy. Verím, že máme šancu vybudovať základňu v černošskej robotníckej triede. Myslím, že môžeme priniesť témy, ktoré sú naozaj dôležité – dennodenné starosti chudobných príslušníkov robotníckej triedy. Môžeme vybudovať takýto zväz. Môžeme však prísť s témami, ktoré zarezonujú aj mimo našej komunity a prilákajú ďalšie sily. Treba si uvedomiť – ako to urobili aj Panteri, že keď sa v čiernej komunite zrodí nejaká myšlienka, nemusí tam aj skončiť. Ide o to pochopiť, že autonómia (a to sa určite týka boja černochov a boja za práva žien) môže ísť ruku v ruke so spoluprácou v rámci triedy.

Ľavica dnes nič neznamená, takisto ako černošské nacionalistické hnutie. Reprezentujú iba veľmi malý počet ľudí a sú až do kosti strednou triedou. Nás prístup je ten, že namiesto riešenia blbostí, chceme pracovať s komunitou, získať si ľudí a ostatné už príde s tým. Na tom naozaj nezáleží. Chápete, chceme sa dostať k čiernym masám a prebudiť v nich záujem, aby s nami začali pracovať na praktických veciach. Veciach, ktoré sa ich naozaj dotýkajú, ako je jedlo, bývanie, policajná brutalita. O toto nám ide. Nebolo to ľahké dostať sa do takej pozície, aby sme vôbec mohli vytvoriť silnú skupinu, no pokúšame sa o to a podarí sa to. Myslím, že prerazíme. Viete, je to niečo ako situácia, v ktorej sa nachádzala BPP v čase, keď bola iba jedným z mnohých ďalších Black Power zoskupení. A predsa prerazila a my to dokážeme tiež.

J: Myslím, že jedna z vecí, jedna z myšlienok, ktoré tvrdil Huey Newton, bola tá, že v rámci čiernej komunity treba riešiť viac, než iba politickú ideológiu. Treba prinášať program, ktorý sa dotýka konkrétnych potrieb človeka. Jedlo, oblečenie, bývanie, úkryt, čokoľvek. Ak poskytnete toto, ľudia sa s vami potom vedia stotožniť. Iba čistá ideológia väčšine nič nehovorí a nechce sa s ňou zaoberať. Myslím, že toto bolo veľmi dôležité. Chudoba a robotníci chcú vedieť, ako im pomôže váš program proti svojvôli policajtov, ako im pomôže k lepšiemu vzdelaniu pre ich deti, ako im pomôže zabezpečiť jedlo či nájsť prácu. Ak neriešite tieto otázky, tak ste mimo a strácate svoj čas.

***

Lorenzo – Únosca lietadla a väzenský aktivista

L: Bol som členom Chattanoogskej pobočky BPP. Viacero právnych orgánov sa očividne začalo snažiť o rozbitie Panterov. Vymýšľali si rôzne obvinenia, no na mňa nikdy nič nemali. Tak si ma predvolali ako „korunného svedka“ proti inému členovi BPP. „Korunného svedka“ môžu podľa práva zadržiavať až päť rokov a povedali mi, že to mi aj hrozí. Ale aj tak na mňa nemali…

Čo sa teda stalo?
L: Uniesol som lietadlo a odletel s ním na Kubu.

Mysleli ste si, že to bude bezpečné útočisko?
L: Možno o niečo bezpečnejšie. Ale tam som zistil, aký je naozaj ten štátny socializmus. Ľudia si radi predstavujú Kubu ako raj. Jasné, že embargo zo strany Štátov to celé ešte zhoršilo, ale Kubánci to tak nechceli. Vtedy som začal vidieť skutočnú tvár štátneho socializmu a toho typu politiky vôbec. Chvíľu si ma tam však držali a potom ma poslali do Československa. Američania ma samozrejme hľadali. Bolo to v čase Pražskej jari a Dubčekova vláda bola naklonená trochu viac Západu. Nakoniec ma našli západní Nemci a poslali naspäť do USA.

Čo sa stalo potom?
L: Odsedel som si 15 rokov.

V akých podmienkach?
L: Veľa času v maximálnej ostrahe. Najťažšie väzenie v ich ponuke. Viete si predstaviť aké to asi je pre mladého muža žiť v neustálom strachu, že vás niekto zabije. Bolo tam mnoho bielych rasistov, ktorí by ma radi zarezali a to ešte nehovorím o ďalších. Deväť rokov som bol na samotke. Bol som zavretý od roku 1969 do roku 1984, no prežil som. Urobil som veľa právnej práce pre iných väzňov a párkrát som mal úspech. Zbavil som pár ľudí obvinení, poučoval som ich o tom na čo majú podľa zákona nárok. Radil som mnohým väzňom. Kvôli tomu ma potom začali premiestňovať, takže sa mi v tom ťažko pokračovalo. Nechceli totiž, aby väzni poznali niektoré svoje práva. Tam som začal viac čítať o anarchistických myšlienkach. Jedna z organizácií, ktoré ma podporovali, bola Anarchist Black Cross z Amsterdamu. Ale keď sa pozriem späť na zmeny, ktoré sa udiali hlavne okolo vedenia a kádrov v rámci BPP… Tým, že som v praxi videl ako funguje štátny socializmus, tak to asi nebolo najlepšie riešenie… Neviem…

Štátny socializmus je kapitalizmus typu B a kapitalizmus je kapitalizmus typu A. Ten istý systém, akurát iná verzia. Také niečo?
L: Áno, myslím, že to je dobre povedané.

Prvá časť rozhovoru.
Z anglického originálu preložil Billy Bragg


poli na vybrali.sme.sk