Čierna autonómia? 1. časť.

Prinášame vám prvú časť prekladu rozhovoru s bývalou členkou a členom Strany čiernych panterov. Interview vyšlo pod názvom Black Autonomy v magazíne Do or Die! Lorenzo Kom Boa Ervin a Jonina Abron hovoria o svojom živote plnom politického aktivizmu, o pozadí hnutia Black Power, čiernom nacionalizme, pozitívnom vývoji, ktorým strana prešla v otázkach sexizmu, ale aj o limitoch jej sektárskej štruktúry. A inak, Lorenzo uniesol lietadlo a odletel s ním na Kubu.

Možno by sme mohli začať tým, čo vás tak radikalizovalo?
Jonina (J): Jeden z hlavných podnetov bolo zavraždenie Martina Luthera Kinga v apríli 1968. Bola som vtedy práve na univerzite. King bol lídrom hnutia za ľudské práva a všetci sme si mysleli, že v rámci systému zmení veľa vecí. Jeho vražda ma naozaj prinútila zamyslieť sa. Odrazu nám bolo jasné, že cesta, ktorou sa on vybral, nefunguje.

Hneď potom som spolu s ďalšími študentami odišla do Zimbabwe, toho času ešte stále Rodézia. Bol som veľmi naivná, nevedela som nič o medzinárodnom kapitalizme ani imperializme. Myslela som si, že Afrika je kontinent, ktorý majú v rukách Afričania. Keď som potom na africkom vidieku zbadala logo Coca-Cola, bol to pre mňa začiatok chápania role Spojených štátov a západného imperializmu. To bol skutočný začiatok – tak som sa začala angažovať.

Lorenzo (L): V mojom prípade to začalo študentskými sit-in protestami (v skratke – ľudia čiernej farby pleti nenásilne protestovali proti segregácii tak, že si napríklad sadli na miesto v autobuse vyhradené pre bielych, alebo zotrvali v podniku, kde ich nechceli obslúžiť – pozn. prek.) v roku 1960. Rozšírili sa vtedy po celom Juhu. Mal som vtedy desať rokov. V Chattanooge sa v marci konali demonštrácie proti segregácii. Černošská mládež tam na uliciach bojovala s Ku-Klux Klanom a bielymi rasistickými fízlami. Ten odpor bol naozaj široký. To, že som tam ako mladý černoch videl celú našu komunitu povstať proti rasistom na mňa malo ohromný vplyv a radikalizovalo ma to.

Ako mladý chalan som býval ponižovaný napríklad tak, že som nebol schopný chodiť do školy spolu s bielymi, alebo si užívať rovnaké práva ako oni. Černosi boli vystavovaní všemožnému zneužívaniu, aké si len viete predstaviť a určite aj takému, aké si predstaviť neviete. Raz ma opľulo jedno biele decko. Samozrejme, že som si to len tak nenechal – v tej dobe som bol horúca hlava. Ale bolo to nebezpečné, pretože bieli rasisti vás mohli zbiť na smrť za to, že ste sa postavili na odpor.

Mládež teda spojila ľudí, odhalila štruktúry White power a poukázala na dlhé roky nespravodlivosti. Dospelí – bieli či čierni v tom nemali na mládež žiadny vplyv. My sme boli tí, ktorí organizovali demonštrácie, sit-in okupácie či komunitnú prácu. Boli sme to my! Keď prišli 60. roky, desať–, jedenásťročné decká do toho šli spolu so stredoškolákmi. Otriasli sme mestom tak, ako to neurobil nikto nikdy predtým. Okupovali sme priestor bielych rasistov – podniky, ktoré neobsluhovali černochov. Bolo bežné, že sme prišli dnu, objednali si jedlo alebo pitie a oni nás ignorovali, alebo nám povedali, že nás neobslúžia.

Sit-in protesty boli prvotné prejavy odporu, ktoré odštartovali celú jednu generáciu študentských protestov. Tiahlo sa to celými 60. až po 70. roky, vrátane Strany čiernych panterov, čo bola len ďalšia úroveň aktivít študentov a ich mládežníckych hnutí. Predtým sa všetky tieto hnutia spojili do Student Non-violent Co-ordinating Committee (SNCC).

Čo sa týka mňa, nemohol som pôsobiť ako organizátor naplno, keďže v mojom veku by ma mama nepustila z domu, aby som cestoval a organizoval aktivity po krajine. Ale boli tu iní, trochu starší ako ja, ako napríklad Willy Rix, ktorý bol z nášho mesta. Cítim k nemu naozaj veľký rešpekt a veľmi ma ovplyvnil. Bol to on, kto vymyslel slogan „Black Power“. Bol komunitným organizátorom, no nebol zo strednej triedy. V tej dobe totiž pochádzala väčšina SNCC organizátorov z prostredia strednej triedy, takže boli dosť privilegovaní na to aby mohli študovať na strednej škole a podobne.

Takže stretnutie Willyho Rixa a moja účasť na rebélii v 60. rokoch, kde všetci černosi povstali proti polícii a autoritám – toto všetko ma radikalizovalo.

Môžete nám priblížiť vznik Black Panther Party (BPP, Strana Čiernych panterov)?
J: Strana vznikla v roku 1966. Bola to len jedna z častí celého Black Power hnutia.

Bol to prirodzený vývoj, alebo sa Black Power objavilo ako reakcia na nejakú predchádzajúcu udalosť?
L: Nie, išlo tam vo veľkej miere o rivalitu „starej“ a „novej krvi“. King mal skupinu s názvom Southern Christian Leadership Congress. Potom tu ešte bola organizácia ACT a Congress for Racial Equality. Všetky tieto skupiny boli v opozícii voči Black Power. A hlavne King, ktorého to priam šokovalo. Počas jedného pochodu v Mississipi v júni 1966 prišlo ku konfrontácii. Vtedy bol prvý raz zverejnený koncept „Black Power“. Bol to pochod, v ktorom sa tak ako málo kedy spojili všetky frakcie Hnutia za ľudské práva. Na Kingovej strane tam bolo cítiť veľkú nevôľu a strach z Black Power a mladých. King a jeho organizácia boli vždy v konflikte s mládežou. V každom prípade na tomto takzvanom „Pochode proti strachu“ prerástlo napätie medzi lídrom SNCC Stokely Carmichaelom a Dr. Martinom Lutherom Kingom v otvorený konflikt.

King začal svoj prejav a ako vždy volal po federálnom zákroku a hovoril o volebnom práve a podobne, čo bolo v tom čase naozaj pasé. Willy Rix vtedy pracoval pod Stokelym pre SNCC a tak mu hovorí: „Počuj chlape, ľudia v uliciach sú pripravení na Black Power“. Vždy keď vyslovím toto heslo, začnú skandovať a kričať.“ No a Stokelyho aj tak noc pred tým zatkli a keďže bol kvôli tomu dosť v ráži, tak vstal a do Kingovej reči začal kričať: „Toto ma už fakt unavuje! Na toto som bol zatknutý už príliš mnohokrát, chápete? Vždy keď sa ukážem v Mississippi, tak ma títo skurvení fízli zatknú. Je vám snaď jasné, že potrebujeme získať istú politickú silu – potrebujeme istú Black Power.“ A všetci ľudia na to začali skandovať: „Black Power! Black Power!“ Šokovalo to celú bielu tlač a celé vedenie Hnutia za ľudské práva. Úplne sa z toho posrali. King stratil reč, nechápal čo sa deje. V tom momente teda vznikol verejný obraz Black Power. Krátko potom sa Rix, Stokely a pár ďalších stali súčasťou Black Panther Party, pretože Huey Newton (prvý líder BPP) sa snažil o fúziu medzi Pantermi a omnoho väčšou SNCC. Nebolo to vôbec jednoduché, pretože na oboch stranách pôsobili rôzne sily, ktoré si navzájom nedôverovali.

Aký vzťah bol medzi Hnutím za ľudské práva, hnutím Black Power a tradičnou ľavicou?
J: Ako kedy. Niektoré Black Power skupiny boli extrémne nacionalistické a nechceli vôbec spolupracovať s bielymi. Panterov mnoho čiernych organizácií kritizovalo za to, že spolupracovali s bielymi radikálmi. Nechceli s tým mať nič spoločné. Takže to dosť záviselo od toho, do akej skupiny človek patril. Niektorí, tak ako Panteri, blízko spolupracovali s bielymi radikálmi, no pre iných bola biela koža známkou diabla. Toto samozrejme pokračuje až dodnes. Stále je tu mnoho čiernych aktivistov, ktorí nechcú pracovať s belochmi. Nezaujíma ich, akí radikálni sú, nevidia dôležitosť budovania koalície. Myslím, že toto tu bude ešte dlho po nás. Aj o 300 rokov, keď my už budeme dávno pod zemou, budú existovať spory o tejto téme.

Ako reagovala ľavica na vznik Panterov?
L: No, biela ľavica – teda aspoň Komunistická strana určite, bola v absolútnej opozícii k akejkoľvek forme toho, čo oni nazývali „čiernym nacionalizmom“ a hádzali do jedného vreca všetky frakcie od SNCC, cez Malcolma X až po Panterov. Neboli naklonení žiadnej politickej formácii černochov a to pretrvávalo nejaký čas. Podľa nás bol ten postoj proti-černošský.

Lenže ešte tu boli iné veľké organizácie ako americká Socialist Workers Party (nemá nič spoločné s britskou SWP), ktorá bola ovplyvnená Malcolmom X. Vystupoval na niektorých ich mítingoch a mal v tom čase vplyv nielen na černochov, ale aj na bielu mládež. Chápal, že pokiaľ tu boli aj bieli, ktorí išli s kožou na trh, riskovali a boli ochotní počúvať čiernych lídrov, tak je s nimi možné spolupracovať. To bola jeho pozícia, ktorá však bola pre tých, čo vychádzali z naozaj dogmatických čiernych nacionalistických organizácií, extrémne radikálna a kontroverzná. SWP ho naopak podporovala a keďže si nemohli nevšimnúť jeho popularitu, tak v tom určite bola aj istá miera vypočítavosti. Bol veľmi obľúbená postava, celosvetový hovorca čiernych, takže sa chceli nejak zviezť na jeho sláve.

Ďalej tu existovali nové skupiny, ktoré vyšli z takzvanej Novej ľavice a boli v užšom kontakte s Black Panther Party. Išlo o veľmi ambivalentný vzťah, každopádne však niektoré časti Novej ľavice podporovali Panterov a boli s nimi v koalícii.

J: Napríklad SDS (Students for a Democratic Society).

L: Áno, tá bola silne ovplyvnená SNCC. Vlastne vznikla čiastočne ako organizácia niektorých bielych členov SNCC, potom čo odišli, no bolo v nej veľa druhov politických tendencií.

Mnohí takzvaní „hippies“ boli apolitickí, ale niektorí nie a dokonca predávali noviny Black Panther. Prišli sme niekam s Rixom od nás z Juhu a tu vidíme bieleho týpka predávať naše noviny. Kalifornský hippie predával tlačovinu Black Panther.

J:Veľmi populárne noviny.

L: Množstvo rôznych ľudí to predávalo, čo samozrejme veľmi hnevalo čiernych nacionalistov. Mysleli si: „Zapredávajú sa tým belochom – sú pod vplyvom bielych radikálov.“ Obvinia ťa z toho ešte aj dnes. Je v tom istá dávka oprávneného sentimentu, pretože v histórii k tomu párkrát došlo, no v tom čase to bol väčšinou čistý dogmatizmus. Určite však nebola biela ľavica tak nápomocná, ako mohla byť. Keď došlo k zničeniu Black Panther Party, neurobila vôbec nič!

J: Urobili veľmi málo. No aby sme boli féroví, treba priznať, že aj oni boli vtedy pod drobnohľadom tajnej služby a programu COINTELPRO (viac o programe na konci rozhovoru  – pozn. prek.). FBI zničila mnoho organizácií Novej ľavice.

L: Hlavne tie, ktoré podporovali Black Panther Party. Veľa tých organizácií, ktoré sú tu dnes, existovali už vtedy. Ich stratégiou bolo držať sa vzadu, sledovať ako vláda ničí frakcie Black Power a potom sa odrazu objaviť a naberať členov. To bola naozaj najväčšia podlosť.

Spomenuli ste, že v istom momente mnoho bielych členov opustilo SNCC. O čo išlo?
L: Začalo to okolo roku 1964, keď sa kampane „Freedom Summer“ v Mississippi zúčastnili bieli študenti. Bola to masívna akcia a pritiahla 1000 belochov, aby sa tam angažovali. Vychádzalo sa z myšlienky, že aktivizmus bielych nebude tak silne potlačený ako čierny. Samozrejme sa ukázalo, že to neplatí. Niektorých zabili, čo sa nakoniec odrazilo aj v hnutí Black Power a jeho pozícii medzi čiernou komunitou. Vzťah medzi čiernymi a bielymi organizátormi sa zmenil. Bieli mali pracovať v bielych komunitách. Okrem toho si niektorí mysleli, že bieli by nemali byť členmi, čo spôsobilo naozaj bolestivý konflikt vo vnútorných štruktúrach. Myslím si, že to bol najhlavnejší dôvod pádu. Treba zdôrazniť, že veľa požiadaviek hnutia Black Power bolo oprávnených. Potreba politickej agendy černochov a to predovšetkým v ich mestách.

J: Hnutie Black Power bolo hlavne mestské hnutie.

L: V počiatkoch hnutiach v ňom bolo veľa dospelých – ako lídrov, atď., no taktiež množstvo mladých. SNCC prostredníctvom nich agitovalo v černošských štvrtiach a nabádalo ľudí, aby si vytvárali vlastné organizácie. Neposielalo ľudí, aby tam ostali. Naopak, význam organizátorov spočíval v tom, že prišli, vzbudili záujem, zorganizovali čiernych okolo miestnych kampaní – tie splodili miestnych lídrov, a do pekla odtiaľ. Odišli na ďalšie miesto.

Starších, ktorí viedli tieto autonómne hnutia na Juhu, odsunuli na vedľajšiu koľaj. Mladí odchádzali zo svojich domovov do veľkých miest na juhu ako Memphis, New Orleans, Montgomery či Birmingham. Tam už neboli konfrontovaní so statkármi a prenájmom pôdy ako na vidieku, v meste to nebolo na programe dňa. Išlo už o iný typ dynamiky a to viedlo k hnutiu Black Power a v konečnom dôsledku aj k vylúčeniu belochov z členskej základne.

Poviem pravdu, ja dodnes nechodím na stretnutia SNCC alebo BPP aj keď BPP nikdy niečo také nevyhlásilo. Nechodím tam ale preto, lebo nemám chuť si to zas celé znova prežiť. Pre mnohých je tá téma stále príliš živá, sú veľmi sektárski. Je to stále otvorená rana a ja v tom nevidím žiadny zmysel. Myslím si, že tí z nás, ktorí na to ešte majú dostatok energie, by sa mali sústrediť na vybudovanie nového hnutia a to úplne samostatného.

Môžete nám povedať niečo o vašom zapojení v Čiernych panteroch?
L: Ja som sa k nim dostal pri tom zlúčení. Bola to veľmi divná situácia v čiernom odboji. Nestáva sa totiž často, aby členovia väčšej organizácie prešli do radov menšej, ktorá ešte neexistovala ani rok. Huey Newton si uvedomoval, čo má k dispozícii – mladých a neskúsených organizátorov. SNCC bola naopak skupina s vycvičenými koordinátormi a vypracovanou metodikou. Verte mi, za tie roky sme sa naučili, že s trénovanými ľudmi dosiahnete nepomerne viac než s niekým, kto príde len tak z ulice. Ten robí mnoho chýb a chýba mu disciplína. Newton teda chcel pritiahnuť organizátorov z SNCC a myslel si, že to dosiahne tak, že naverbuje troch hlavných lídrov: Stokelyho Carmichaela, H. Rap Browna a Jamesa Foremana. Stokely bol „poľný maršál“, H. Rap Brown bol „minister spravodlivosti“ a Foreman „minister zahraničných vecí.“

Okamžite sa ozval z vnútra SNCC prudký odpor, pretože každý z tých troch mal podporu v iných frakciách. Mnohí kritizovali prechod k BPP, pretože ako tvrdili: „Nikto sa nepýtal na náš názor! Nehlasovali sme o tom! Toto je nedemokratické.“ Dosť to oslabilo pozíciu Stokelyho Carmichaela ako predsedu. Ľudia vraveli: „On iba ide po moci tak, ako to SNCC nikdy nerobilo.“ V tomto zmysle bola SNCC vždy antiautoritárska organizácia. Vlastne na začiatku 60. rokov ju pri jednom prejave Paul Goodman (redaktor anarchistického časopisu The Liberator) označil ako anarchistickú organizáciu. Nikdy nemali nejaké silné vedenie, ani centralizovanú moc, až kým sa tam nedostal on. Takže sa frflalo na to, že s jeho nástupom vznikol aj ústredný výbor a potom prešiel k Black Panther Party. „Čo sa to preboha deje?“ V Black Panther Party zas boli takí, ktorí sa obávali, že väčšia a silnejšia SNCC prevezme nad Pantermi moc. Na oboch stranách teda bolo napätie a to úzko súvisí s tým, čo sa stalo mne, keď som prišiel. U nás na Juhu nemali BPP skoro žiadnu základňu, takže to bolo celkom horúce.

J: Spojenie však dlho nevydržalo. Išlo síce aj o osobné problémy, no hlavný dôvod bol záujem vlády, aby to zaniklo. Urobila všetko preto, aby vyvolala nezhody. Ak by boli obe organizácie schopné vydržať spolu, tak by získali naozaj veľkú silu. S talentom a skúsenosťami SNCC a zároveň s tým, čo v krátkom čase dosiahla BPP. Nanešťastie to však dlho nevydržalo.

L: Zaujímavé je, že Newton to pochopil. Nikomu inému to nedošlo, dokonca ani tým, ktorých pritiahol na svoju stranu. Nepredvídali tak ako on, na čo sa chystá vláda a polícia. Urobili presne to, čo čakal – zamerali sa naňho. Postrelili ho a skoro zomrel. Ak by to nebolo v čase spojenia, tak by sa nenašiel nikto, kto by ho nahradil vo funkcii. Ľudia to ešte aj dnes neradi pripúšťajú, no je to tak.

J: Kathleen Cleaver bola jedna z tých, čo hrali dôležitú rolu pri jeho obhajobe po tom, čo ho postrelili a zároveň obvinili zo zabitia policajta a zranenia ďalšieho, zatiaľ čo on sám bol vážne zranený. Kathleen bola od SNCC, takže bola skúsená koordinátorka. Bola schopná využiť potenciál situácie a urobiť z nej medzinárodnú kampaň. Ak by nebolo jej, Huey by možno strávil vo väzení dlhé roky. Mala tú schopnosť, pretože predtým, než sa pripojila k BPP, mala organizačné skúsenosti z SNCC.

L: Presne. Prikladanie dôležitosti SNCC v tomto prípade vôbec nie je prehnané. Tým, že Kathleen Cleaver pretlačila kampaň „Free Huey“, sa s politikou Black Panther Party oboznámili milióny ľudí. To nie je žiadne preháňanie. Milióny ľudí na celom svete sa dozvedeli o BPP, k čomu by inak nedošlo. A Panterov to vystrelilo. Z mnohých Black Power skupín iba ich. Vystrelilo ich to na čelo celého hnutia.

J: Potom, čo Hueyho postrelili a dali do basy, sa prudko začala zväčšovať členská základňa. Ľudia sa o tom dozvedeli cez kampaň „Free Huey“, takže počet členov rýchlo rástol. Spočiatku to bola veľmi malá skupina, no po jeho postrelení sa to začalo šíriť do všetkých veľkých amerických miest. To sa mimochodom stalo v októbri 1967.

V lete 1967 vypracovala vláda program COINTELPRO, aby zničila hnutie Black Power. Riaditeľ FBI nariadil všetkým svojim agentom, aby použili všetky prostriedky na rozloženie a zničenie toho, čo on nazval Čierne nacionalistické hnutie a jeho esenciu – hnutie Black Power. Keď vydal v auguste 1967 prvú vyhlášku, tak tam ešte BPP nefigurovalo. Od roku 1968 sa tam už kvôli „Free Huey“ nachádzalo. J. Edgar Hoover – v tej dobe hlava FBI – vtedy povedal: „Strana Čiernych panterov predstavuje najväčšiu hrozbu pre vnútornú bezpečnosť Spojených štátov.“ Nemali sme vôbec toľko členov, bola to blbosť! Tým výrokom nám však urobil nesmiernu reklamu a BPP sa stala hlavným terčom.

Takže ich snaha odstrániť Hueyho Newtona sa obrátila proti nim?
J: Áno, jeho meno sa stalo známe hlavne medzi chudobnejšou mládežou v Štátoch aj v zahraničí. Lídri Panterov prichádzali do Európy… Viem, že strávili mnoho času v krajinách ako Nórsko či Švédsko.

L: Po celej Európe vtedy vznikali skupiny solidárne s Čiernymi pantermi. Najdôležitejšie však je, že existovalo sedem autonómnych BPP organizácií na celom svete. Mali sme Black Panther Party v Indii, Black Panther Party medzi takzvanými čiernymi Židmi v Afrike a v Ázii. V Británii viedol BPP medzi inými Michael X a v Austrálii bola Aboriginal Black Panther Party. Takže bola to organizácia s obrovským dopadom doma, v Spojených štátoch, tak aj mimo nich. Ľudia Panterov buď milovali, alebo nenávideli. Nič medzi neexistovalo.

J: Na konferencii v Londýne v roku 2000 sme stretli jednu ženu, ktorá bývala členkou britskej BPP.

Akých chýb sa dopustili Čierni panteri a aké ponaučenie z nich vyplýva?
J: Kde začať?!

L: Začal by som štruktúrou organizácie. Jedna z vecí, ktoré mi ostali v hlave je zlyhanie BPP v otázke vedenia. Lídri nemali zodpovednosť voči členstvu. Potom čo vyšlo najavo, že Huey Newton už ďalej nie je schopný stáť v čele (slušne povedané kvôli paranoji, ktorej príliš nepridávali veľké množstvá kokaínu a jeho opitosť mocou), sme ho nevedeli dostať preč z jeho pozície.

Myslím si, že u kádrových organizácií oproti štruktúram budovaným „zdola“ ide o to, že kádre sú iba ramenami, očami a ušami vedenia. Organizácie by mali mať širšiu štruktúru so základňou v komunite a ňou by mali byť aj kontrolované. Asi mám bližšie k niektorým zásadám SNCC. Ak by sa podarilo spojiť obe skupiny a vytvoriť široko štrukturovanú organizáciu s militantným a politicky zameraným postojom, tak si myslím, že by tu bola šanca na vybudovanie masového hnutia a vyhlo by sa represii.

Jasné, že tá uzavretosť BPP represie nijak neodvrátila. A jedným z dôvodov bolo aj jej vedenie. Určite nechcem všetko zvaľovať na lídrov. Nerozpoznali sme to, čo inak jasne organizácii ubližovalo. Je naozaj bolestivé priznať si to, mal som vtedy Hueyho Newtona, a tie veci okolo, naozaj rád. Viac než ktokoľvek iný. Do istej miery to tak stále je, no urobili sme veľa chýb.

Dôležitejšie než hocijaká organizácia však je to, čo sa stalo s tými masami ľudí. To bola ťažká lekcia. Martin Salisbury, ktorý bol vtedy síce v BPP nový, ale bol to černošský militant a neskôr aj dôležitý politický väzeň mi raz povedal: „Vieš, organizácie vznikajú a zanikajú, ale ľudia tu budú vždy a oni sú naša nádej.“ To bol vtedy v organizácii Young Lords a práve ho prepustili z väzenia. Bol to čierny Portorikánec. Nad zmyslom jeho výroku som premýšľal roky a chápem to tak, že organizácie tu nie sú na preto, aby pretrvali naveky. Sú jednoducho iba našimi nástrojmi na oslobodenie. To masy sa musia hýbať, nie politické strany. Potom tu ešte bola tá záležitosť týkajúca sa žien. Vždy boli v našom hnutí aj ženy. Panteri boli v tomto ohľade dosť popredu, vlastne viac než dovtedy akákoľvek iná organizácia. To je niečo, čo nikto nechce pripustiť. Keď niekto v tomto ohľade kritizuje BPP, tak kritizuje organizáciu, ktorá bola v tejto otázke najprogresívnejšia. Panteri prví podporovali revolúciu homosexuálov. Žiadne iné černošské organizácie to vtedy nerobili a myslím, že ak dnes také sú, tak ich tiež nie je veľa.

J: Jasné, samozrejme, existovalo veľa černošských organizácií, ktoré boli proti právam homosexuálov…

L: …a proti emancipácii žien. Takže tam došlo k viacerým chybám. Musíte sa však na to pozerať v kontexte tej doby. Naozaj si myslím, že to nebol až taký problém. Nezľahčujem to… Som si istý, že by ste mi to ani nedovolili! Nebolo vtedy bežné, aby bola žena vo vedúcej funkcii, ale keď sa pozriete na černošské organizácie a hnutia za ľudské práva… bolo to o mnoho lepšie. Kingova organizácia mala kvôli sexizmu otrasnú reputáciu, no SNCC na tom bola práve naopak a to hlavne v neskoršom štádiu.

J: Aj v rámci SNCC prebiehala vášnivá diskusia o ženskom vedení. Skôr či neskôr si tým prešli všetky organizácie.

L: Myslím si, že to sú dôležité témy. Podľa môjho odhadu si však myslím, že s ich podporou v miestnej komunite to mohli ustáť. Vždy som veril v to, že vydržia ten tlak. Čo myslíš?

J: Áno, určite. Tým, že tá štruktúra bola odlišná. Veď uvedomme si, čo urobil štát pre to, aby organizáciu zničil. Nevedeli sme, že tým, že budeme hovoriť černochom, aby sa sami bránili proti útlaku na seba privoláme tak silnú represiu štátu. Hlava FBI, J. Edgar Hoover, sa vyjadril, že naša najpodvratnejšia aktivita bola takzvaný „Breakfast Programme“ (Raňajkový program). Podvratná! My sme iba kŕmili deti! J. Edgar Hoover bol rasista, ale nebol to blázon. Chápal čo to znamená, keď radikáli kŕmia hladné deti. Bol to naozaj nebezpečný program a FBI ho začalo sabotovať. (Na vrchole nakŕmil Raňajkový program Čiernych panterov 10,000 detí denne.)

My sme si vôbec neuvedomovali, do akého konfliktu so štátom sa tým dostávame. Poslali medzi nás agentov provokatérov, aby nás rozbili. Pustili sme medzi nás hocikoho z ulice – tak sa nám dostali na telo a uplatili si informátorov. Myslím, že to bola jedna z našich najväčších chýb. Boli sme mladí, vlastne puberťáci a nevedeli sme to. To veľmi uľahčilo prácu programu COINTELPRO. Myslím, že dnes je potrebné si ľudí oveľa viac preklepnúť predtým, než ich prijmeme medzi seba.

L: Myslím, že máš pravdu. Boli to mladí ľudia, neboli na to trénovaní, tak ako bývajú lídri takýchto organizácií. Išli do toho po hlave a urobili tak veľa chýb. Vláda využila každú chybu, aby tým oslabila organizáciu.

Takže keby boli vo vedení skúsenejší ľudia, keby členovia dbali na zodpovednosť… Keby, keby, keby… Chápete… Tak by to hnutie možno prežilo dodnes a malo by inú históriu. Možno by sme boli dnes v USA v našom boji omnoho ďalej, možno by bola občianska vojna, revolúcia…ktovie!

Určite sa na to dnes dá pozrieť z realistickejšej perspektívy. Viete, to nebol iba nejaký výmysel v niekoho hlave. Vyhliadky na revolúciu boli v tej dobe celkom reálne.

*****

COINTELPRO: Vojna proti radikálnej Amerike

Telo Freda Hamptona, národného hovorcu Strany čiernych panterov. Bol zavraždený Chicagskou políciou v rámci operácie COINTELPRO.

FBI práve v čase, keď sa objavili Čierni panteri, zaviedlo plošné vyšetrovacie programy COINTELPRO (skratka Counter-Intelligence Program, Kontrašpionážny program), aby v blízkej budúcnosti rozložilo ľavicové a iné skupiny. Vďaka tisícom dokumentov zverejnených v rámci Freedom of Information Act vieme, že agentom bolo nariadené aby využívali „nápadité a zničujúce spravodajské prostriedky na ochromenie BPP“. Masívna kontrola prostredníctvom odpočúvaní, vlámaní, sledovania a manipulácie s poštou, bola iba začiatkom.

Federálni agenti si vymieňali informácie a spolupracovali s miestnymi policajnými oddeleniami. Medzi rokmi 1968 až 1972 bolo najmenej 38 Panterov zavraždených policajtmi a prinajmenšom ďalších 12 zomrelo pri prestrelkách vyprovokovaných FBI. Zbitých, alebo postrelených členov a sympatizantov strany boli stovky.

Metódy programu, ktoré sa objavili v záznamoch FBI:

  • Podvrhnutá pošta. FBI pravidelne posielalo skupinám, alebo jednotlivým členom skupín falošné listy, aby rozdúchalo intrigy, zhoršilo konfliktné vzťahy, alebo vytvorilo podozrenie, že niektorý člen spolupracuje s políciou (viac nižšie).
  • Falošná propaganda. FBI tlačilo a distribuovalo publikácie, letáky, obrázky atď. pod hlavičkou organizácie, na ktorú sa práve zameralo. Išlo o skreslenie jej pozície a cieľov tak, aby sa verejne znemožnila a aby to zvýšilo napätie v jej vnútri i medzi jednotlivými skupinami.
  • Dezinformácie. FBI podsúvalo cez svojich prostredníkov falošné informácie pre médiá. Cieľom bolo naklonenie si verejnosti a jej akceptovanie brutálnych úradných a policajných represií. Takisto mali poštvať potenciálnych policajtov – násilníkov, ktorí tak našli v Panteroch ventil pre svoju agresivitu. Následkom bol nárast strelných zranení pri pouličných stretoch.
  • Bezdôvodné zatýkanie. Opakované zatknutia vybraných osôb na základe fiktívnych obvinení nemali usvedčovať, ale demoralizovať, šikanovať a živiť paranoju. Peniaze, ktoré organizácie mohli použiť inde, išli na právnikov.
  • Informátori a agenti provokatéri. V tomto období boli proti radikálnym skupinám nasadené tisíce informátorov. V BPP, ale aj iných skupinách, fungovali mnohí z nich aj ako agenti provokatéri. Podnecovali ilegálne aktivity, ktoré sa potom mohli pripísať členom strany. Rozkladali vnútorné vzťahy a šírili dezinformácie. Využívali rivalitu medzi čiernymi skupinami, aby tým vyostrovali konflikty, ktoré niekedy prerástli v prestrelky.
  • Vytváranie podozrenia zo spolupráce s FBI. Klebetami, alebo falošovaním spisov sa vytváralo podozrenie, že niektorí lojálni kľúčoví členovia organizácie sú policajní informátori. V prípade BPP si boli agenti vedomí toho, že následkom tejto taktiky sa podozrivý stane terčom extrémneho násilia od jeho spolupracovníkov.
  • Politické vraždy. Keď ostatné snahy o elimináciu vybraných aktivistov zlyhali, FBI ich fyzicky zlikvidovalo. Najčastejšie na to použilo niekoho iného, pričom zabezpečilo logistiku a vyšetrovanie.

Druhú časť prinesieme onedlho.
Z anglického originálu preložil Billy Bragg.


poli na vybrali.sme.sk